Prostitúcia v stredoveku - remeslo ako iné
Vladimír Segeš uvádza, že mestská rada v záujme ochrany prostitútok vo svojom mestskom nevestinci v roku 1519 rozhodla „prijať strážcu, ktorý bude na mestské pobehlice dozerať počas polovice noci“.
Cituje i Kódex tavernického práva, v ktorom sa v súvislosti s ochranou prostitútok hovorí: „Ak sa niekto násilím zmocní verejne známej pobehlice, ktorá by krikom protestovala včas proti páchanému násiliu, a za predpokladu, že by to mohla dokázať náležitým svedectvom, takýto (páchateľ) nech sa podrobí hrdelnému rozsudku a priviazaný o chvost koňa nech je povláčený a sťatý pod šibenicou.“
V susednej Viedni, ako uvádza E. Borneman, uznávaný nemecký etológ a kultúrny antropológ vo svojej Encyklopédii sexuality, mali prostitútky až do roku 1524 na sviatok remesiel, ktorý sa konal pri príležitosti letného slnovratu, právo tancovať s tovarišmi nahé, „zahalené“ len do vencov z poľných kvetov. A mestská rada im za to dokonca vyplatila tri libry „vážených viedenských zlatiek“.
Cisára si uctili návštevou nevestinca
Borneman tiež zaznamenáva záľubu cisára Žigmunda a jeho družiny v mestských nevestincoch. V rozsiahlom hesle o prostitúcii uvádza, že „keď prišiel Žigmund roku 1435 do Ulmu, dal mu magistrát k dispozícii mestský bordel a oslavoval príchod cisára a jeho družiny slávnostným osvetlením v miestnom dome radosti. Cisár neskôr za túto poctu výslovne poďakoval. Jeho list sa zachoval.“
Na konci stredoveku sa začali prostitútky z týchto mestských „domov radosti“ dokonca organizovať do samostatných cechov. Zásadný zlom v histórii mestskej prostitúcie – dnes by sme ju označili termínom legálna remeselná prostitúcia – nastal v 16. storočí. Európou sa začal šíriť syfilis, ktorý ešte roku 1494 zavliekli z Haiti do Portugalska námorníci Krištofa Kolumba. Zo strachu pred touto novou nákazlivou chorobou začali mestá zatvárať svoje nevestince a prestali ich podporovať.
Strach zo syfilisu
Prešporok nebol v tomto smere výnimkou. Ba strach pred šírením syfilisu, ale rovnako i moru, viedol postupne – ako uvádza V. Segeš – aj k zániku mestských verejných kúpeľov, v ktorých „ku škále kúpeľných služieb v neposlednom rade patrilo aj poskytovanie telesných rozkoší, takže povesťou sa kúpele neveľmi líšili od nevestincov“.
Pokračovanie nabudúce
