om, Ing. Štefanom Okapcom a mnohými inými – teraz významnými Slovákmi začal chodiť do školy.
Školu na Nedbalovej ulici vlastnili sestry sv. Uršule. Riaditeľom bol Eugen Špaček, ktorý mal trinásť detí. Volali sme ho Pacceli, pretože vtedajší pápež Pius XII. sa volal občianskym menom tiež Eugenio Pacceli. Aby pán riaditeľ uživil rodinu, bol aj správcom starobinca sv. Ladislava a organistom.
Pred uršulínskou školou nás pred vyučovaním kontrolovala sestrička školníčka (či máme umyté ruky) a v triede nás učila sestra Bernarda. Sestry rádu sv. Uršule boli ušľachtilé pedagogičky, ktoré vyučovali aj hru na hudobných nástrojoch, maľovali sväté obrázky a nacvičovali divadelné hry s náboženskou tematikou. Udržovali za múrmi kláštora krásnu záhradu.
Mnohí z nás sa stali vĺčatami v bratislavskom skautingu, ktorý sídlil na Ventúrskej ulici. Nikto z nás netušil, že skauting aj sestričky rádu sv. Uršule majú pred sebou len rok-dva existencie. Komunisti už začali mať svoje uličné výbory, ale zatiaľ sa tvárili ako baránkovia boží. Zatiaľ neobsadili na Dunajskej ulici bábkové divadlo na poschodí budovy firmy Július Meinl. Zatiaľ sme sa pred začiatkom vyučovania postojačky spoločne modlili. Cez hodinu katechizmu mali luteráni voľno a hrali sa na školskom dvore.
Drobní podnikatelia relaxovali v sobotu v mestských parných kúpeľoch Grössling na dunajskom nábreží. Otec nás s mladším bratom brával do kúpeľných priestorov. Bratislavskí podnikatelia, lekári, futbalisti sedeli po masáži a po pare v bazénoch a politizovali, len sa tak prášilo... Tam som po prvý raz v živote počul slová: „čierny trh”, „komunisti”, „Beneš” a iné zhluky hlások, ktorým som chválabohu nerozumel.
Stará Bratislava ešte neznervóznela. V Štefánke, v Schöne Lotie v Alžbetke vyhrávali cigánski primáši, Bratislava voňala makovými a orechovými rožkami, na ktoré sem chodili turisti zo šíreho sveta. Aj vínko dozrelo, viechy vyvesili znaky hojnej úrody, zavoňala husacinka a lokše... Boli sme žiaci prvej ľudovej a v Starom Meste sme sa najradšej hrávali na raba-suli. Na zbojníkov a policajtov. Ale niektorí z nás sa stali členmi bánd, ktoré sa nehrali. Bandy šarapatili. V tom čase však len medzi sebou. Mestu a štátu šarapatu nerobili. Občas sa bandy pobili. Banda z Podhradia sa pochytila povedzme s bandou z Petržalky. Trnávka sa volala mexiko, my z Dunajskej, sme boli dunajoši. Boli sme štricáci, ale nekradli sme. Keď sme si niečo pichali, tak len rum do melóna, aj to len v lete.
Pred pätdesiatimi rokmi nepoznala Bratislava ešte veľa vynálezov. Nebola televízia, neboli diskotéky – ale bolo korzo. Dokonca dve korzá – hlavné korzo (od Michalskej veže k Dunaju) a Anča korzo – (na terajšom Námestí SNP).
Nakoľko Dunaj bol vtedy frekventovanou dopravnou tepnou, po Bratislave sa korzovali malebné skupinky rumunských, bulharských, juhoslovanských aj maďarských námorníkov. Aj tí robili občas medzi sebou šarapatu, ale to len pre dievčatá. Bratislava v roku 1947 bola ešte stále – síce rozbombardovaným, ale idylickým dunajským prístavom.
Súčasťou edície Bratislava – Pressburg, ktorú vydáva Albert Marenčin – Vydavateľstvo PT, je aj kniha Júliusa Satinského Polstoročie s Bratislavou. Jednotlivé kapitoly predstavujú rok, v ktorom sa odohráva rozprávaná udalosť. K jednému roku sa niekedy viaže i viac autorových rozprávaní – o historicko-politickom dianí, zaujímavých ľuďoch či stretnutiach s nimi.
Vo Vydavateľstve PT Alberta Marenčina v edícii Bratislava – Pressburg vyšli ešte knihy: Karl Benyovszky – Malebné zákutia a dvory starého Prešporka, Prechádzka starým Prešporkom, Obrázky z prešporského geta, Tajuplné povesti zo starého Prešporka, Železná studnička; Tivadar Ortvay – Ulice a námestia Bratislavy – Podhradie, Ferdinandovo Mesto, Mesto Františka Jozefa, Staré Mesto; Július Satinský – Polstoročie s Bratislavou; Peter Ševčovič – Z kuchyne prešporských vodníkov; Jozef Hanák – Bratislavskí fotografi a ďalšie.
