Prvý bratislavský bordel
Niekdajší mestský archivár Ovidius Faust v knihe Zo zápisníc mesta Bratislavy a súčasný historik Vladimír Segeš v knihe Bratislavský pitaval dosť podrobne približujú históriu prvého bratislavského bordelu. Tento bordel – Faust i Segeš používajú výraz nevestinec, ktorý je zaužívaný v našej literatúre a znie slovenskému čitateľovi menej vulgárne – sa v stredovekých, po nemecky vedených komorných knihách mesta naozaj spomína ako ženský dom či ženský dvor – Frauenhaus a Frauenhof. V. Segeš uvádza, že sa označoval ešte i pod názvom Biely hrad – Weissenburg, z čoho usudzuje, že nevestinec bol omietnutý nabielo a spočiatku drevený. Ten prešporský neskôr aj podmurovali, viackrát rekonštruovali a podstatne rozšírili, o čom podľa Segeša svedčia nemalé výdavky z fiškálnych rokov 1447/1448 a 1493/1494.
Aj nad týmto nevestincom mal dozor mestský kat, ktorý za to od mesta dostával týždenný plat. Ten mu magistrát vyplácal zo ziskov nevestinca. Podľa stúpajúceho platu – spočiatku 60, neskôr 80 a koncom 15. storočia, už od 150 do 200 denárov možno usúdiť, že počet návštevníkov nevestinca narastal (patrili medzi nich i zámožní mešťania).
Či sa úmerne s tým zvyšoval i počet neviestok, môžeme len hádať.
O ich počte v nevestinci či o ich príjmoch sa podľa Segeša v prameňoch nenachádza ani najmenšia zmienka. Zato Ovidius Faust zaznamenal, že uhorský kráľ Žigmund Luxemburský v tomto nevestinci ubytoval časť svojho sprievodu a mestský kat dostal od magistrátu príkaz postarať sa o zaopatrenie a obveselenie Žigmundových dvoranov. To zároveň svedčí o tom, že stredovek vnímal aj prostitúciu ako remeslo a vytváral na ňu právne podmienky. Nebolo to inak ani v Bratislave. Pokračovanie nabudúce
