„Ideme na zburko” hovorili sme doma rodičom a už nás nebolo. Prvé zboreniská vznikli po nálete amerických bombardérov na továreň Apollo. Bomby padali v roku 1943 tak husto, že za obeť padlo ešte aj krásne kúpalisko Lido na druhom brehu Dunaja.
Potom šli cez naše mesto ruské kaťuše na Berlín. Z nášho rodinného domu na Blumentálskej ulici zostala len jedna stena. Moji rodičia po skončení poplachu mali namiesto rodinného domu športový kočiarik, tri zánovné matrace a na nich sedeli dve malé deti – ja s bratom.
Z mnohých Bratislavčanov sa stali po konci vojny bezdomovci. Prežili sme len náhodou. V máji roku 1945 – keď som už vnímal svet, sa vojna skončila a zopár týždňov obývala Bratislavu sovietska armáda. Urobili si zastávku pri ceste na Berlín.
Bola to veselá, veľmi unavená chasa. Medzi nimi plno šikmookých vojačikov z ďalekých ázijskych sovietskych republík. Bývali sme u tety Lenky, ktorej domček nezbombardovali.
Aj sovietsky veliteľ dostal izbu v tom dome. Veselý chlapík. Páčil sa mu silný prúd vody na splachovacom záchode. Ráno si vždy vybral z úst umelý chrup a čistil si ho priamo v záchodovej mise. V ďalekej Ázii také vymoženosti nemali!
Ale raz pridŕžal zubiská v prúde splachovania tak neopatrne, že mu ich spláchlo. Veľmi sa ho to dotklo. Zľakol sa, že bez zubov stratí v sovietskej armáde autoritu. S mohutným revolverom zn. Mauser vohnal na záchod strýka Andora a nútil ho hľadať chrup...
Ale v roku 1946 to už bola minulosť. Svet dooslavoval koniec vojny.
Bratislava – zruinované mesto pod ruinami Hradu – bola eldorádom pre deti v mojom veku. Občas buchla nejaká mína, granát, s ktorými sme sa hrali, občas chytili nejakého slovenského prezidenta a obesili ho. Moji rodičia vlastnili kaviareň v Manderláku a obnovili po vojne prevádzku. Otvárali o tretej v noci! To bol prvý veľký kšeft. Všetci flamendri, speváci, filharmonici, maliari, sochári a spisovatelia vedeli, čo ich na ceste domov z nočných barov „napraví“.
O tretej ráno bublali v našej kaviarni v hrncoch štyri druhy polievok – fazuľová, držková, hovädzia a kapustová. Ožrančiská si prišli na svoje.
Keď zmizli na svitaní do svojich brlohov, zastavovali sa v kaviarni tetky, ktoré šli predávať zeleninu na trh. Kávička sladená sacharínom, (cukru po vojne nebolo), chlieb s margarínom (masla tiež nebolo), mnohí si prilepšoval raňajky z amerických UNRRA konzerv, s ktorými kšeftovali po vojne šmelinári.
Medzi piatou a siedmou mali rodičia druhý veľký kšeft. Nuž a predpoludním sa zjavili na držiakoch čerstvé noviny Čas, Pravda, (Slovák už nie – Bratislava bola po piatich vojnových rokoch zasa československá) – a na kávu chodili páni profesori, podnikatelia, turisti – sporiadané stredné vrstvy. To bol tretí – aleuž nie taký veľký) kšeft.
Pokračovanie nabudúce
Súčasťou edície Bratislava – Pressburg, ktorú vydáva Albert Marenčin – Vydavateľstvo PT, je aj kniha Júliusa Satinského Polstoročie s Bratislavou. Jednotlivé kapitoly predstavujú rok, v ktorom sa odohráva rozprávaná udalosť. K jednému roku sa niekedy viaže i viac autorových rozprávaní – o historicko-politickom dianí, zaujímavých ľuďoch či stretnutiach s nimi.
Vo Vydavateľstve PT Alberta Marenčina v edícii Bratislava – Pressburg vyšli ešte knihy: Karl Benyovszky – Malebné zákutia a dvory starého Prešporka, Prechádzka starým Prešporkom, Obrázky z prešporského geta (aj v nemeckom jazyku), Tajuplné povesti zo starého Prešporka, Železná studnička; Tivadar Ortvay – Ulice a námestia Bratislavy – Podhradie, Ferdinandovo Mesto, Mesto Františka Jozefa, Staré Mesto; Július Satinský – Polstoročie s Bratislavou; Peter Ševčovič – Z kuchyne prešporských vodníkov; Jozef Hanák – Bratislavskí fotografi a ďalšie.
