JOZEF BONKO je občan-solitér, ktorý vyhral súd s mestskou organizáciou, pohrebníctvom Marianum.
Je to prvý súd, ktorý ste vyhrali s mestom?
„Nie. Už som sa súdil pred dvoma rokmi. V januári som si rozťal pri jazde na aute pneumatiky na výtlku na mestskej komunikácii. Požiadal som magistrát ako správcu cesty, aby mi túto škodu nahradil. Dostal som zamietavú odpoveď, plnú poukazovania na to, že som pravdepodobne porušil všetky možné predpisy. Ja som však po tejto nehode zavolal políciu, keďže som nemohol pokračovať v jazde a mal som doklad, že som žiadne predpisy neporušil. Dal som to teda na súd a ten rozhodol, že magistrát je povinný škodu mi uhradiť.“
Iste ste neboli jediným človekom, ktorému sa niečo takéto na bratislavských cestách prihodilo. Prečo sa teda nesúdilo viac ľudí? V čom je rozdiel medzi nimi a občanom Bonkom?
„Magistrát vytvára v médiách ilúziu, že pokiaľ je takýmto spôsobom občanovi spôsobená ujma, tak ak by sa aj súdil, súd prehrá. Nie je to pravda. Tiež sa vytvára obraz, že takýto postup stojí veľa času a peňazí. To nesedí. Požiadal som o úhradu škody, dostal som zamietavú odpoveď, podal som žalobu a čakal. Čakanie ma však žiaden čas nestojí a počas neho sa prípadom nezaoberám. Samotné súdne konanie - to sú len hodiny.“
Nie je to psychická záťaž?
„Nie, netreba mať strach a veriť právnikom, ktorí hovoria, že občan vždy prehrá. Myslím si opak.“
Na druhej strane treba na súde vedieť správne argumentovať. Bola som na pojednávaní, ktoré ste mali s pohrebníctvom Marianum, kde vás riaditeľ Miloslav Hrádek obvinil, že „konáte v zlej viere“...
„Pre mňa je to adrenalín. Ale aj zábava. Je zaujímavé vidieť, akým absurdným spôsobom argumentujú úradníci a kam sú schopní v boji proti občanovi, ktorému by mali slúžiť, zájsť.“
Ak chce človek viesť súdne spory, musí mať na to nejaké zvláštne predpoklady?
„Stačí, ak si kúpi v kníhkupectve výtlačky zákonov a drží sa toho, čo tvrdia.“
Keď dá človek niekoho na súd, musí ho protistrana svojím spôsobom aj nazlostiť. Čo vás v Bratislave zlostí?
„Prekáža mi, že mesto sa stáva betónovou džungľou a stavia sa tu bez rozmyslu. Druhá vec je ľahostajnosť zodpovedných, primátora a mestských poslancov. Občania sa sťažujú na starostov svojich mestských častí. Mestské časti však nevlastnia pozemky, na ktorých sa plánuje stavba. Z veľkej väčšiny ich vlastní mesto a to ich investorom predáva. Prekáža mi aj to, že jediný štatutár mesta, primátor Andrej Ďurkovský, ktorý je zodpovedný aj za to, ako konali jeho podriadení pri vypracovávaní čistopisu územného plánu - napriek tomu, že v ňom boli mnohé zelené plochy premenené na stavebné - sám neodstúpil. A ak má pán primátor len trochu morálky, mal by odstúpiť, na čo ho touto cestou vyzývam. Zaujímavé v tomto prípade bolo, že odchýlky, ktoré sa v čistopise vyskytli, boli vždy len také, že zelené plochy boli premenené na stavebné, nikdy nie opačne.“
Prečo vediete súdne spory práve s mestom a jeho organizáciami?
„Záleží mi na tomto meste, žijem tu a platím dane. Vediem spory, aby som ukázal, že arogancia úradníkov, ktorí často porušujú zákony aj morálne princípy, je poraziteľná.“
Nie ste členom žiadnej občianskej organizácie? Tie tiež často s mestom bojujú.
„Nie, som solitér, osamelý bežec. Nemám nič proti občianskym združeniam, ale chcem ukázať, že v občianskej spoločnosti vie občan niečo dosiahnuť aj sám.“
V tých dvoch súdoch – o náhradu za škodu na ceste a o vrátenie časti peňazí z predplatného na hrobové miesto, ste dokopy vysúdili menej ako desaťtisíc korún. O peniaze vám teda asi veľmi nejde.
„Šiel som do sporov, aby som dokázal, že mám pravdu. Že som v práve. Okrem toho v oboch prípadoch sa problém týkal aj ďalších občanov - na výtlku si poškodili autá mnohí šoféri a pohrebníctvu za hrobové miesto v čase, keď zaň zvýšilo cenu, ktorú muselo opäť znížiť, zaplatilo iste veľa nájomcov. Zástupcovia mesta často zdôrazňujú, čo všetko pre Bratislavčanov robia. Nejde však o veci dôležité v každodennom, bežnom živote, ale o organizovanie akejsi šou párkrát v roku. Ja však žijem v Bratislave, nie v Partyslave.“
