v suchej a mokrej pare. Debatovalo sa ako v starých rímskych kúpeľoch.
Do vzniku týchto kúpeľov mala Bratislava v centre mesta len zopár vaňových kúpeľov. V meštianskych domoch ešte neboli byty s kúpeľňami, a preto sa vlastne vo vaňových kúpeľoch prenajímali kúpeľne. Pred kúpeľňou bola maketa hodín, aby kúpeľníci vedeli, dokedy máte kúpeľňu prenajatú. Hodina stála za prvej československej republiky päť korún. V cene bolo aj mydlo a uterák.
Vo vaňových kúpeľoch (kúpele Pelikán na Vydrici, Ľudový kúpeľ na Sennom námestí atď.) vyrastali celé generácie čistotnejších mešťanov. Ostatní mali doma buď korytá, alebo kovové prenosné vane. Tieto sa inštalovali v sobotu v kuchyniach a kúpeľný rituál bol plný detského džavotu a humorných príhod.
Ale najväčší lenoraj v teplej vode bol predsa len v Grösslingu. Najširšiu vrstvu návštevníkov tvorili živnostníci a podnikatelia. V bazénoch sa uzatvárali obchody, potvrzovali objednávky, aj sa politizovalo. Najviac debát sa točilo okolo futbalu. Ďalšou vrstvou návštevníkov boli umelci – bratislavská bohéma. Pre tých boli kúpele Grössling milostivé finále po prebdenej noci. Podriemkavali v bazénoch s teplou vodou. Tí, ktorí to v noci prehnali, skákali do maličkého bazéna s ľadovou vodou a zašli znovu a znovu do suchej pary. To ich organizmu zoslabnutému silnými liehovinami pomáhalo najviac. Telu treba dať telové!
Po kúpeľných procedúrach a masážach sa spoločenský život preniesol do priestorov mimo bazénov. Pri bufete boli pedikúry a manikúry. Najpopulárnejšie však boli čistučké postele rozmiestnené po celom areáli. Uprostred debatujúcich starých Bratislavčanov sa výborne spalo. Vrava vôbec neprekážala. Vrava uspávala. Rád som – ako malý chlapec – pozoroval známe bratislavské osobnosti v najhlbšom súkromí. Režisér Borodáč hovoril o ruskom divadle, tréner Šťastný o svojich cestách po svete, operní speváci občas zanôtili okolo bufetu škály a našli sa aj akademickí maliari, ktorí nás všetkých nenápadne skicovali. Politikov v Grösslingu vidieť nebolo.
Grössling si žil svojím životom dlhé desaťročia. Za socializmu to buržoázne hniezdo dlho vzdorovalo svojím životným štýlom proletárskemu kasárenskému spôsobu života v montérkach, ale jedného dňa po nejakej vodovodnej poruche kúpele zavreli. Pod zámienkou rekonštrukcie bol Grössling dlhé roky zavretý. Naveľa-naveľa ho otvorili – ale v interiéri kúpeľnej dvorany náš čakala katastrofa. Necitliví opravári viedli nové elektrické káble po vonkajšej strane stien! Po krásnych mramorových reliéfnych stĺpoch a po kamenných tabuliach boli rozmiestnené rozvodové skrine!
Dívali sme sa z bazénov neveriacky nad seba. Bolo po krásnych rímskych kúpeľoch. Ani neviem, či ešte stošesťročné kúpele Grössling fungujú. Chodím okolo, ale bojím sa nazrieť. Koniec
Súčasťou edície Bratislava – Pressburg, ktorú vydáva Albert Marenčin – Vydavateľstvo PT, je aj kniha Júliusa Satinského Chlapci z Dunajskej ulice. Autor v nej spomína na roky prežité na Dunajskej ulici. Najprv býval v starom dome č. 56 oproti detskému parku, potom nad Liga pasážou a napokon v modernom činžiaku na dolnom konci ulice.
Vo Vydavateľstve PT Alberta Marenčina v edícii Bratislava – Pressburg vyšli ešte knihy: Karl Benyovszky – Malebné zákutia a dvory starého Prešporka, Prechádzka starým Prešporkom, Obrázky z prešporského geta (aj v nemeckom jazyku), Tajuplné povesti zo starého Prešporka, Železná studnička; Tivadar Ortvay – Ulice a námestia Bratislavy – Podhradie, Ferdinandovo Mesto, Mesto Františka Jozefa, Staré Mesto; Július Satinský – Polstoročie s Bratislavou; Peter Ševčovič – Z kuchyne prešporských vodníkov; Jozef Hanák – Bratislavskí fotografi a ďalšie.
