Spomeňme ešte dva hostince, umiestnené na skalnej vyvýšenine na konci Zuckermandlu, z ktorých bol nielen malebný výhľad na Dunaj, ale boli aj uchránené pred zatopením pri povodniach.
Terénny spád pred hostincami boli upravený do pohodlného, až 34 metrov širokého schodišťa, zakončeného spoločnou terasou. Jeden z hostincov sa príhodne volal U kotvy (meno druhého sa nezachovalo) a z jeho terasy bola dobrá vyhliadka na Dunaj, háje na protiľahlom petržalskom brehu a lesný hostinec Na Kryštufku.
Koncom osemnásteho storočia začali na Vydrici vznikať i kaviarne, čo iste súviselo so zastávkou parníkov plávajúcich z Viedne do Budapešti.
Prvú kaviareň zriadil v roku 1895 Ignaz Laufer na Vydrici 8, v tom istom roku na Vydrici 44 otvoril kaviareň i Moriz Waldstener. Ešte v ére c. k. monarchie si otvorili kaviarne i Jakob Schwartz – v roku 1915 na Vydrici 46 a L. M. Kastner – v tom istom roku ako Schwartz a na rovnakej adrese Vydrica 8 ako pred dvadsiatimi rokmi Ignaz Laufer. Nešlo ale pravdepodobne o „nekalú“ konkurenciu, a hoci to mestské záznamy neuvádzajú, došlo na tejto adrese len k výmene majiteľov kaviarne. V tomto dome býval i posledný cechmajster vydrických rybárov Anton Oetzelberger.
Oblasť okolo stále sa rozrastajúceho riečneho prístavu sa postupne zmenila na „raj hriešnikov“ a známy „vykričaný kút“ mesta. Prichádzali sem lode z horného i dolného toku Dunaja, naložené „tabakom a hriechom“ (Štefan Žáry) a vo vydrických krčmách a krčmičkách sa objavovalo stále viac čiernomorských námorníkov, ktorí „mali v dlaniach hlavy alebo studené prsia ľahkých žien“.
Postupne sa hostince dobrej úrovne začali meniť na podradné krčmy a námornícke putiky a spoza ich poroztváraných okien sa ozývala nielen zmiešanina „podunajských“ jazykov: nemčiny, maďarčiny, slovenčiny, srbčiny i rumunčiny, ale často aj zvuk bitiek medzi ich hosťami a pasákmi tých najlacnejších prostitútok.
Pamätníci s dešpektom spomínajú najmä podniky Favorit a Kolín. Preto o neskoršom vývoji te • to mestskej lokality mohol súčasný historik mesta Štefan Holčík oprávnene konštatovať, že „po prvej svetovej vojne úroveň jej obyvateľstva klesla a Vydrica získala pochybnú povesť“.
Historická a meštianska Vydrica, starobylá štvrť rybárov, lodníkov a remeselníkov sa práve po roku 1918 stala sídlom najstaršieho ženského remesla. (Krátené.)
Pokračovanie nabudúce
