dnešných časoch je to Prezidentský palác, do ktorého dali inštalovať dvojplatničku.
Anton I. Grassalkovich prišiel do Bratislavy začiatkom 18. storočia z Balkánu. Jeho syn Anton II. Grassalkovich sa stal v roku 1736 barónom a v roku 1751 grófom. V roku 1784 to dotiahol na knieža. Rod mal smolu, lebo po meči v roku 1841 vymrel. To bolo práve v roku, keď do Bratislavy priplával z Viedne loďou Hans Christian Andersen, slávny dánsky rozprávkar.
Aj keď priplával až po plesovej sezóne, zúčastnil sa na niekoľkých šľachtických večierkoch a na chvíľu sa v Prešporku strmhlav zamiloval. Priznal sa k tomu vo vlastnom životopise, ktorý nájdete v Univerzitnej knižnici.
Ale vráťme sa do plesových sezón môjho obľúbeného 18. storočia. Anton Grassalkovich vo svojom prepychovo zariadenom paláci rád usporadúval plesy na najvyššej úrovni. Orchester mu požičiaval gróf Eszterházy, a bol to orchester, ktorý v tom čase dirigoval Jozef Haydn! Pamätný ples sa konal na počesť dcéry Márie Terézie – Kristíny. Práve sa vydala za Alberta a mama im namiesto bytu dala Bratislavský hrad.
Na ples bola pozvaná aj ďalšia dcéra Márie Terézie, budúca francúzska kráľovná Mária Antoinetta, ale Európa bola taká zasnežená, že Mária Antoinetta zostala radšej v Schönbrunne a čítala si knihu.
Grassalkovichov palác v 19. storočí pustol. Príležitostne v ňom usporadúvali výstavy obrazov a sôch. V roku 1865 sa na výstave objavila aj olejomaľba obrovských rozmerov Nero na zrúcaninách Ríma od Pilotyho, ktorú zapožičal gróf Ján Pálffy. S palácom to išlo dolu kopcom. Zašlo to tak ďaleko, že v rokoch 1871 – 1878 tu bol umiestnený dámsky penzionát dievčenskej kráľovskej preparandie.
Veselé časy sa vrátili medzi múry paláca až v júli roku 1882, keď ho kúpil pre vlastné potreby veľkoknieža Frigyes za štyristoosemdesiattisíc forintov. Hneď po jeho nasťahovaní sa obnovili plesy v nádherných sieňach paláca, kým jeho manželka v plesovej sezóne vždy rodila. Počas štyroch plesových sezón prišli na svet štyri dcéry. Celá Bratislava tvrdila, že najkrajšia je Natália. Veď ju aj vytancoval na plese v Grassalkovichovom paláci sám cisár František Jozef I., kým jeho manželka Sisi bola pri studenom bufete.
Koniec devätnásteho storočia – začiatok dvadsiateho... To boli časy posledných nádherných plesov v mocnárstve. Do tanečných lístkov šľachtických dcér sa už začal podpisovať aj istý Milan Rastislav Štefánik, lev tanečných parketov až po Sant Peterburg. To ešte stála v Bratislave oproti Grassalkovichovmu palácu brána pri Suchom mýte (zvaná aj Suchomýtska brána), ale začali sa moderné časy: pred palácom už mala zastávku prvá bratislavská eletrička zo stanice smerom na Zukermandel.
Po dvoch svetových vojnách a po komunistoch sa vraciame v novom tisícročí do tradičných plesových sezón. Dobrú zábavu, Bratislavčania!
Pokračovanie nabudúce
Súčasťou edície Bratislava – Pressburg, ktorú vydáva Albert Marenčin – Vydavateľstvo PT, je aj kniha Júliusa Satinského Chlapci z Dunajskej ulice. Autor v nej spomína na roky prežité na Dunajskej ulici. Najprv býval v starom dome č. 56 oproti detskému parku, potom nad Liga pasážou a napokon v modernom činžiaku na dolnom konci ulice.
Vo Vydavateľstve PT Alberta Marenčina v edícii Bratislava – Pressburg vyšli ešte knihy: Karl Benyovszky – Malebné zákutia a dvory starého Prešporka, Prechádzka starým Prešporkom, Obrázky z prešporského geta (aj v nemeckom jazyku), Tajuplné povesti zo starého Prešporka, Železná studnička; Tivadar Ortvay – Ulice a námestia Bratislavy – Podhradie, Ferdinandovo Mesto, Mesto Františka Jozefa, Staré Mesto; Július Satinský – Polstoročie s Bratislavou; Peter Ševčovič – Z kuchyne prešporských vodníkov; Jozef Hanák – Bratislavskí fotografi a ďalšie.
