Temer každý rok v decembri padali na mesto pomaly a slávnostne snehové vločky. V dnešných časoch Perinbaba zlenivela – snehu niet. Bol by som rád, keby zasnežila! Bratislavské deti by boli šťastné, keby ich mesto bolo okolo Vianoc biele a čistučké.
Okrem najkvalitnejšej sánkovačky hore na Cvičnej lúke na Kolibe sme mali aj mnoho menších sánkovačiek. Spúšťali sme sa spred vládnej budovy dolu briežkom na Firšnál. (Neskôr tam bolo súsošie Klementa Gottwalda, teraz je na tom mieste len fontána.)
Sánkari mali eldorádo aj na briežkoch okolo Palisád, na Šulekovej, Holubyho ulici. Za môjho detstva ešte na uliciach nebolo toľko áut ako dnes. Keď bolo veľa snehu, policajti niektoré ulice pre autá uzavreli a dráha patrila deťom. Spúšťali sme sa z Vodného vrchu približne v miestach, kde teraz stojí budova Národnej rady Slovenska. Nepremokavé otepľovačky vtedy nejestvovali a domov sme prichádzali úplne premočení. Mama nás postavila vyzlečených ku kachliam a sušili sme sa. Po večeroch sme počúvali z rozhlasu čítanie románu na pokračovanie. Nakoľko sme patrili medzi Stalinove satelity, romány boli sovietske.
Pamätám sa na román Semiona Babajevského Ďaleko od Moskvy. Nebolo to nič napínavé, ale čítali nám to celú zimu. Televízia prišla do domácností až po roku 1958. Dovtedy znel z rádia príjemný hlas Imricha Jenču, populárneho hlásateľa a – dnes by sme povedali moderátora. Okrem čítania románov na pokračovanie zaujala vtedy poslucháčov Veľká rozhlasová súťaž o hodnotné ceny. Teta Viera Bálintová nám čítala rozprávky a Emil Filo vyberal sobotné rozprávkové hry pre mládež. Filo v nich aj účinkoval – fenomenálne hlasy týchto ľudí nás sprevádzali celým detstvom.
Najprv bol Slovenský rozhlas len v budove bývalého II. gymnázia na Zochovej ulici. Neskôr dostali rozhlasáci budovu na Leninovom (predtým a teraz Jakubovom) námestí. Tam trávila svoj voľný čas detská garda hercov, členov dramatickej družiny: bratia Mikulíkovci, Jano Kuš, Rado Rek, Anička Lichtensteinová, Hanička Bučínska, Karol Strážnický a mnohí iní, ktorých hlasy patria už teraz do zlatého fondu Slovenského rozhlasu.
Mohol som byť medzi nimi, ale v detstve som nepoznal hodiny a to sa mi vypomstilo. Pozvali ma na nakrúcanie rozhlasovej mládežníckej hry vo štvrtok na osemnástu hodinu. Ja som si myslel, že 18.00 je večer o ôsmej. Keď som prišiel do štúdia, už to práve donahrávali a namiesto mňa účinkoval náhradník. Režisér mi strašne vynadal, lebo si myslel, že si vymýšľam výhovorky. Ale ja som skutočne dvanásť ročný nepoznal hodiny. Nevedel som napríklad, že 14.15 môže byť aj štvrť na tri...
A tak som sa namiesto nahrávania v rozhlase sánkoval, guľoval a korčuľoval. Mimochodom, nebolo by zlé, pustiť nám pamätníkom dávnych rozhlasových čias cez vianočné sviatky nejakú peknú vianočnú mládežnícku hru zo zlatého fondu.
Pokračovanie nabudúce
Súčasťou edície Bratislava – Pressburg, ktorú vydáva Albert Marenčin – Vydavateľstvo PT, je aj kniha Júliusa Satinského Chlapci z Dunajskej ulice. Autor v nej spomína na roky prežité na Dunajskej ulici. Najprv býval v starom dome č. 56 oproti detskému parku, potom nad Liga pasážou a napokon v modernom činžiaku na dolnom konci ulice.
Vo Vydavateľstve PT Alberta Marenčina v edícii Bratislava – Pressburg vyšli ešte knihy: Karl Benyovszky – Malebné zákutia a dvory starého Prešporka, Prechádzka starým Prešporkom, Obrázky z prešporského geta (aj v nemeckom jazyku), Tajuplné povesti zo starého Prešporka, Železná studnička; Tivadar Ortvay – Ulice a námestia Bratislavy – Podhradie, Ferdinandovo Mesto, Mesto Františka Jozefa, Staré Mesto; Július Satinský – Polstoročie s Bratislavou; Peter Ševčovič – Z kuchyne prešporských vodníkov; Jozef Hanák – Bratislavskí fotografi a ďalšie.
