... Komadel sa na letnej olympiáde v Helsinkách (1952) prebojoval v dvojstovke prsia až do finále!
Tehelné pole, ktoré volali starí Bratislavčania aj Ziegelfeld alebo Téglamezö, malo svoje kino. Z nepochopiteľných príčin sme ho nazývali Švicka, hoci malo hrdý názov Máj. Vo Švicke som videl Ali Babu a štyridsať zbojníkov, tam sme sa báli na sovietskom horore pre deti Čarodej Karamor. Pri kúpalisku bola Stará pracháreň – štvrť, v ktorej vyrastal spolužiak Peter Debnár.
Tehelné pole bolo odjakživa liahňou bratislavských športovcov. Tu bývali legendárne sestry Dulkové, tu začínal slávny Ing. Skákala. Keď prestal korčuľovať, chodil po majstrovstvách Európy a sveta ako porotca a končil ako organizátor výstav kvetov Flóra. Bol veľkorysý. Vždy keď sa končila májová výstava, prišli sme do haly, kde odpratávali kvety, a dostali sme pre naše dievčatá záplavu rezaných ruží, karafiátov, ľalií a iného kvetenstva. Veľmi sme si u dievčat šplhli. Za to všetko patrí naša vďaka Ing. Skákalovi.
Na Tehelnom poli začínali niekoľkí budúci majstri sveta. Po ľadovej ploche vtedy novučkého zimného štadióna sa pohybovala drobná ženička, ktorá profesionálne učila deti korčuľovať. Bola to matka slávneho Karola Divína, neskoršieho majstra sveta. (V tom čase ešte Ondrík Nepela nebol na svete.)
Všimnite si, ako sa naša Bratislava občas zmocní nejakého športového alebo umeleckého odvetvia: mesto na Dunaji dodalo svetu najlepších krasokorčuliarov, po čase prerazili na svetových operných scénach naši speváci. Kultúrny a športový svet Bratislavu uznáva.
Na Tehelnom poli sme zažili aj bojové dni. Masy fanúšikov raz po zápase nechceli pustiť zo štadióna živého maďarského futbalového rozhodcu Zsolta.
Občas sa Tehelné pole zmenilo na juhoamerické Botafogo.
Aj pri Zimnom štadióne bola v päťdesiatych rokoch raz po hokeji obrovská demonštrácia. Davy obľahli štadión, skandovali dokonca protištátne heslá – takže musela zasiahnuť polícia so psami. Vtedajší povereník vnútra Karol Bacílek navrhol riešenie: zrušiť hokej. Našťastie fanúšikovia tohto športu na Ústrednom výbore KSS ho prehlasovali.
Ziegelfeld bola hrdá bojová štvrť. Popri Tehelnom poli sme hrali futbal aj na Kuchajde. Som šťastný, že tam teraz majú Bratislavčania vkusné kúpalisko s dobrou čínskou reštauráciou kúsok nad vodou.
V sedemdesiatych rokoch otvorili pri tenisových kurtoch útulný Club hotel Slovan, kde ste si mohli aj vo všedný deň vypýtať autogram od slávnych futbalistov. Sedávali tam bratia Čapkovičovci, Karol Jokl s doráňanými nohami, občas aj staručký Schroif – neprekonateľný brankár v šesťdesiatych rokoch minulého storočia.
Tehelné pole vonia – podobne ako parížske predmestia – vôňou slávnej minulosti svojich rodákov. Odjakživa to bolo zdravé jadro Bratislavy.
Pokračovanie nabudúce
Súčasťou edície Bratislava – Pressburg, ktorú vydáva Albert Marenčin – Vydavateľstvo PT, je aj kniha Júliusa Satinského Chlapci z Dunajskej ulice. Autor v nej spomína na roky prežité na Dunajskej ulici. Najprv býval v starom dome č. 56 oproti detskému parku, potom nad Liga pasážou a napokon v modernom činžiaku na dolnom konci ulice.
Vo Vydavateľstve PT Alberta Marenčina v edícii Bratislava – Pressburg vyšli ešte knihy: Karl Benyovszky – Malebné zákutia a dvory starého Prešporka, Prechádzka starým Prešporkom, Obrázky z prešporského geta (aj v nemeckom jazyku), Tajuplné povesti zo starého Prešporka, Železná studnička; Tivadar Ortvay – Ulice a námestia Bratislavy – Podhradie, Ferdinandovo Mesto, Mesto Františka Jozefa, Staré Mesto; Július Satinský – Polstoročie s Bratislavou; Peter Ševčovič – Z kuchyne prešporských vodníkov; Jozef Hanák – Bratislavskí fotografi a ďalšie.
