Pre obyvateľov Vydrice bol Dunaj a jeho ľavý breh ich živiteľom – aj ničiteľom. Ako prví tu obživu našli mlynári. Usadili sa v strmej uličke nad nábrežím, ktorá neskôr dostala i pomenovanie Mlynárska (Müllergasse, Molnár-utca). Práve tu klepotali prvé dunajské vodné mlyny. Písomne sú zaznamenané v roku 1405, v roku 1593 lemovali nábrežie až po dnešné Hviezdoslavovo námestie (kadiaľ vtedy pretekalo jedno z dunajských ramien) a T. Ortvay uvádza, že na tzv. Neyderovej mape z roku 1820 je vyznačených spolu až dvadsať vodných mlynov. Mlyny sa prispôsobovali stavu hladiny Dunaja, raz stáli tesne pri vode, inokedy vyššie na Vydrici.
Hoci bolo mlynárstvo výnosné remeslo, považovalo sa za sezónne remeslo a tak majitelia mlynov tu vlastnili aj domy a vinohrady a dorábaním vína a jeho čapovaním si nahrádzali dočasný výpadok príjmov. Popri vodných boli v meste i suché mlyny, poháňané koňmi, k nim neskôr pribudli valcové mlyny, tie sa budovali v Mlynskej doline.
Popri mlynároch k najstarším vydrickým remeslám patrilo prievozníctvo. Prievoz sa nachádzal pod Hradom, pri Vodnej veži a na dobovej rytine z roku 1574 vidno na brehu pod vežou početné plavidlá, člny a lode. Kráľ Albert ešte v roku 1439 udelil mestu mýtne a prievozné právo a v tom čase sa väčšina obyvateľov Vydrice živila práve prievozníctvom. Za vlády kráľa Žigmunda prepravovali vojenské zásielky v boji proti Turkom, prevážali cez rieku aj členov kráľovského dvora i vojenské jednotky s ich výzbrojou. Regulácie rieky a stavba mostov postupne zatlačili toto remeslo.
Dlho nespevnené brehy mohutnej rieky nedokázali zadržať prívaly, ktoré prichádzali z topiacich sa alpských ľadovcov. Ešte aj v čase, keď bola rieka už ako-tak spútaná, teda v 20. rokoch minulého storočia, si maliar Janko Alexy zapísal tento postreh: „Dunaj sa valil popri meste ako čosi dravé, čo číha na človeka a nevieš, kedy ťa prepadne. Zdanlivo je krotký, ale skús mu podať ruku! Strhne ťa do hlbín.“
Ale práve tie hlbiny a najmä zákruty a meandre nespevnených brehov boli okrem stálej hrozby povodní zároveň aj požehnaním pre rybárov z Vydrice a Zuckermandlu. Boli miestom neresenia jeseterov a vyzy veľkej, ktoré sem priplávali až z Čierneho mora a stali sa nielen zdrojom obživy, ale i veľkým vývozným artiklom. Podľa dochovaných záznamov v mestských knihách len clo za vývoz rýb v rokoch 1457 – 1458 predstavovalo pre mestskú pokladnicu prínos viac ako 2000 zlatých guldenov.
Pokračovanie nabudúce
