BRATISLAVA 5. apríla (SITA) – Bratislavskú vodárenskú spoločnosť (BVS) dnes v Deň otvorených dverí (DOD)navštívilo okolo 300 ľudí. Tohtoročnou novinkou pritom bolo, že celá akcia sa konala v priestoroch a priľahlom areáli Vodárenského múzea na Devínskej ceste v Bratislave. Záujemcovia však mali opäť možnosť navštíviť aj ostrov Sihoť. Nakoľko sa ale nachádza na chránenom území, verejnosti nie je bežne prístupný. "Návštevnosť je určite oveľa vyššia ako minulý rok. Najväčšiu úlohu zohralo asi pekné počasie, po minulé roky nám totiž pršalo. Sme spokojní, mnoho ľudí sa konečne dozvedelo, kde sa vlastne nachádza Vodárenské múzeum a tiež spomínaný ostrov Sihoť,“ povedala pre agentúru SITA manažérka pre internú komunikáciu BVS Alexandra Maszayová. Pre deti bol pripravený program s hrami a súťažami, ktoré boli venované vode. Aj vďaka moderátorke programu Patrícii Jarjabkovej-Garajovej sa dozvedeli mnohé zaujímavosti o životne dôležitej tekutine, aký má význam pre ľudí a prečo ňou treba šetriť. Na lúke v areáli múzea boli zasa gumené atrakcie, malí záujemcovia si mohli vyskúšať aj sumo – zápasy. Okrem toho boli pristavené aj tri autá BVS – vozidlo na vyhľadávanie skrytých porúch či cisterna, v ktorej sa v prípade porúch rozváža pitná voda.
Počas DOD mali záujemcovia možnosť navštíviť aj inak neprístupný ostrov Sihoť s chráneným vodárenským objektom. Ostrov pritom zaberá plochu okolo 22 hektárov, s dĺžkou 3,2 kilometra a šírkou 1,2 kilometra. "Bratislava nemá problém s pitnou vodou, ani ich nikdy nemala. Dunaj totiž tvorí značné náplavy, v ktorých nie je problém budovať studne. Taká Viedeň má doteraz veľké problémy s vodou, privádzajú ju 150 kilometrov dlhými potrubiami až z Álp. Aj voda v Bratislave, aj keď to znie čudne, je tiež alpská. Dunaj má veľa prítokov z Álp, hlavný prítok tvorí rieka Inn,“ prezradil pre agentúru SITA strojník vodárenského zariadenia Jaroslav Šafařík. Ako ďalej doplnil, Dunaj po prechode Devínskou bránou stráca rýchlosť, mohutnosť a začína tvrdo sedimentovať. Sedimenty majú pritom tú výhodu, že je v nich možné budovať studne. Tie sú základom, aby dostávalo mesto kvalitnú, pitnú vodu. "Pijeme teda vodu z Dunaja, ale pijeme ju zo studní. Voda je ale prefiltrovaná, filtrácia sa deje rýchlosťou 30 až 120 centimetrov za deň. Voda z Dunaja sa tak do studne dostáva zhruba za tri mesiace. Je teda dokonale prefiltrovaná, zachováva si svoje vlastnosti, teplotu a chemickú hodnotu,“ povedal Šafařík.
Počas výkladu zašiel Šafařík aj do histórie. "V roku 1868 začala mestská rada špekulovať o zásobovaní vodou na dokonalom technickom princípe, lebo dovtedy bolo v Bratislave okolo 1200 studní. Tie nevyhovovali kapacitne a prekážali v doprave. Ozvali sa aj hasiči, ktorí potrebovali tlakovú vodu, ktorá v kašnách a studniach, pochopiteľne, nebola,“ pokračoval Šafařík. Prvý bol oslovený istý Angličan, ktorý navrhoval drenážny systém. Podľa neho malo ísť o perforované potrubie, cez ktorého priesaky by bola voda zvádzaná do zásobníkov v meste. Kvalitne však táto voda nevyhovovala. Následne mesto oslovilo firmy, ktoré sa zaoberali touto činnosťou. Bola to pražská firma Korte, kde pracoval aj istý Salzbach. Tomu sa najviac pozdával nedotknutý ostrov Sihoť (Kerzmacher). Pokusná studňa ukázala, že voda je naozaj vhodná. Do dvoch rokov sa následne vybudovalo násoskové potrubie, ktoré prechádzalo popod Dunajské rameno do Karlovej Vsi. Tam bola vybudovaná čerpacia stanica s dvoma parnými čerpadlami na uhlie, výkon jedného bol pritom 37 l/s. Odtiaľ sa voda tlačila cez Karloveskú ulicu, Zuckermandel, Rybničné námestie až na Mudroňovu do vodojemu, ktorý funguje dodnes. Firma tento systém vybudovala na vlastné náklady, mesto ho odkúpilo až po odskúšaní. Postupne sa začali budovať ďalšie studne.
V rokoch 1910 až 1912 sa začala budovať prečerpávacia stanice na ostrove Sihoť. Voda sa začala tlačiť priamo do elektrických čerpadiel, ktoré hnali vodu do 1. tlakového pásma. Postupne sa vybudoval odpieskovací vodojem nad bývalou Riviérou, dôvodom bolo šetrenie obehových kolies čerpadiel. Z neho voda samospádom prúdila na agregáty na čerpadlá v Karlovej Vsi a odtiaľ sa začala tlačiť do 1. pásma, na tzv. Baníkovú. Postupne sa vybudovalo 2. až 4. tlakové pásmo. "Takto funguje vodojem pre Bratislavu - západ. Pri Bratislave - východ je to trocha jednoduchšie, pretože nemá toľko tlakových pásiem. V súčasnosti sú oba systémy spojené, Bratislava - západ teda môže dodávať vodu kdekoľvek na východ. Využíva sa to ale skôr pri haváriách či poruchách,“ dodal Jaroslav Šafařík.
