K vážnemu ohrozeniu stredovekého židovského cintorína (v Podhardí – pozn. red.) došlo v roku 1943 v súvislosti s výstavbou podhradského tunela.
Napriek platným rasovým zákonom slovenského štátu a nepriateľského postoja najmä bratislavských Nemcov (povestných hexelstuberov) k Židom úrady povolili, aby bola väčšina hrobov exhumovaná a zachované ostatky pod starostlivou kontrolou rabínov prenesené na spomenutý nový ortodoxný cintorín.
Iba rabínsky okrsok s hrobmi 23 bratislavských rabínov, sústredených okolo hrobu Chatama Sofera, ponechali nedotknutý na pôvodnom mieste. Tu, prekrytí betónovými panelmi, v zavlhnutom temnom priestore, od osemdesiatych rokov minulého storočia pod koľajiskom električiek, odpočívali rabíni viac ako polstoročie.
Až politické zmeny po roku 1989 umožnili bratislavskej Židovskej náboženskej obci pristúpiť ku generálnej rekonštrukcii hrobky. Po mnohoročných rokovaniach s magistrátom mesta bolo preložené koľajisko električiek a mohlo sa pristúpiť k potrebným stavebným úpravám a architektonickej úprave a v roku 2002 k znovusprístupneniu hrobky v podobe pamätníka s názvom Mauzóleum Chatama Sofera. Mauzóleum je dnes dôležitým pútnickým miestom pre ortodoxných židov z celého sveta.
Z verejných budov na Vydrici už od roku 1762 existovala Základná protestantská chlapčenská škola Jána Kristiána Plankengergera a učilo sa v nej ročne od 70 do 90 žiakov (chlapcov i dievčat).
Na Vydrici vzniklo aj prvé bratislavské kníhkupectvo Bennedict a Dollé. Bolo zrejme veľmi úspešné, lebo T. Ortvay zaznamenal fakt, že začiatkom 20. storočia malo mesto už desať kníhkupectiev, šesť z nich spojených s predajom hudobnín, z ktorých najvýznamnejšie boli Drodtleff, Stampfel a Steiner.
Až do konca prvej svetovej vojny sa na Vydrici nachádzala pobočka spolku uhorských pracovných invalidov a dôchodcov. Cieľom tohto spolku bolo doživotne podporovať robotníkov, ktorí sú práceneschopní pre starobu, pre pracovný úraz, a pomáhať vdovám a sirotám členov spolku.
Po prvej svetovej vojne sa priestory spolku stali sídlom ministerstva sociálnej práce – a v kapitole Vydrica v spomienkach a príbehoch umelcov sa dozvieme, aké morálne pobúrenie vyvolala cesta k jeho budove u českého básnika Josefa Rybáka.
Pokračovanie nabudúce
