Petržalčania mali zablatené topánky

PETRŽALKA. Pred 35 rokmi a dvoma dňami sa začala v Petržalke výstavba, vďaka ktorej je neslávne známa v celom regióne. Prvý panelák začali stavať 2. apríla 1973. Nová výstavba znamenala zvrat v dejinách pôvodne malej obce pri Bratislave.

Petržalka pred veľkým búraním vyzerala ako akákoľvek malá dedina. Špeciálna bola tým, že mala vhodné podmienky na pestovanie ovocia a zeleniny. Starí Petržalčania boli chýrni dodávatelia marhúľ a zeleniny na bratislavské trhy. Petržalka, kedysi Engerau, bola známa tým, že sa tu ročne dopestovalo najviac marhúľ v krajine.

Súťaž nerešpektovali

Na riešenie obrovského sídliska sa konala architektonická súťaž, no nakoniec to dopadlo inak a dnes je Petržalka synonymom panelákového sídliska.

Koncepciu vytvorili architekti Jozef Chovanec a Stanislav Talaš. Ich návrhy sa ale nerealizovali dôsledne a navyše k dispozícii zostala jediná technológia, veľkostenové panely. Každý rok pribúdalo 10- až 15-tisíc bytov, toľko má jedno priemerné mesto na Slovensku.

„Keď sem prišli bagre, boli sme prváci na gymnáziu,“ hovorí Jana Janotová. Žila v paneláku 23 rokov. „Prisťahovali sme sa v 1984, boli sme v celom bloku úplne prví. Zo zeme trčali betónové pylóny a neskôr tu vyrást­la škôlka,“ spomína si. „Bol tam len sivý betón a kopa stavebného materiálu. Koľko tu bolo prachu, to sa nedá opísať.“

Začiatky výstavby

„Spomienky na počiatky výstavby sú rozpačité,“ hovorí etnologička Zuzana Beňušková, ktorá o Petržalke nakrúcala aj dokument. „Petržalčania sa poznali podľa toho, že chodili vždy v zablatených topánkach. Ľudia začali bývať v provizóriu.“

Napriek tomu si Petržalčania dnes nemyslia, že ich bydlisko je horšie. „Tí, ktorí Petržalku poznajú, to vidia inak. Dnes sa sídlisko humanizuje po sociálnej stránke, hoci nie po technicko-materiálnej.“

Ani geto, ani nocľaháreň

Napriek tomu Petržalka nie je getom v zaužívanom zmysle slova. „Žije tu silná stredná vrstva, ktorá však nie je taká silná, aby si mohla dovoliť odísť,“ hovorí Beňušková. Viacerí z obyvateľov podľa nej oceňujú blízkosť zelene, centra, ale aj Rakúska. Navyše, Petržalku čaká ďalší rozvoj, najmä čo sa týka služieb a vybavenosti.

Fascinuje aj Rakúšanov

Fenomén Petržalky a jej zmeny z dedinky na sídlisko zaujal aj Rakúšanov, mnohí odtiaľto pochádzali. Staropetržalčanka Elisabeth Puchin­ger-Müll­­nerová o Engerau (pôvodný názov Petržalky) vydala v roku 1995 knihu vo vlastnom náklade. Má vyše 1000 fotografií zo súkromných zbierok, je dokumentáciou tejto kozmopolitnej obce. Končí sa vysídlením nemeckého obyvateľstva po vojne, ktoré autorka tiež zažila.

Zaujímavosti

Názov Petržalka je údajne odvodený od toho, že mnohí

z obyvateľov sa živili pestovaním ovocia a zeleniny, ktorú potom na bratislavských trhoch predávali. Mohlo ísť o posmešnú prezývku. Názov sa ujal v 20. rokoch, v nemčine znie Petersilienhain.

Petržalka je najväčšia mestská časť, keby bola samostatným mestom, bola by tretím najväčším v republike.

Zachovalo sa len málo pamiatok na starú Petržalku. Jedna z pamiatok je secesný tehlový domček na Kop­čian­skej 6.

Ešte aj na začiatku 20. storočia vyhľadávali ubytovanie v Petržalke pre lacnejšie pozemky hlavne robotníci pracujúci v meste.

Za prvej republiky boli domy v Petržalke väčšinou vlastne búdy s jednou miestnosťou, často z materiálov zo smetísk tovární. S likvidáciou chatrčí sa začalo až po vojne.

Prvý panelák bol skolaudovaný 3. augusta 1977 na Romanovej ulici 33 až 35.

(dot, Ján Zemko a kolektív: Územný a sociálny rozvoj sídel. Veda, 1984)

Spomienky

Keď sme dostali byt, boli sme radi, že má dve izby. Bol to úplný humus, v obývačke máme dodnes schod, ako zle nadpojili panely. (Aňa, 39)

Až vtedy sa začal rozvoj Petržalky, keď postavili most. To bola najväčšia zábava, najgigantickejšia stavba socializmu. Prejdeš po nej na druhú stranu, a vojdeš do dediny.(Lenka, 51)

l Som rád, že som projektoval v Petržalke, myslím si, že záleží na uhle pohľadu. Hovoríte škaredá, ale ono to sídlisko má svoju logiku, bolo projektované na svoju dobu veľmi progresívne. (David, 81)

l Najväčší šok bol, že som sa dostala z rodinného domu do 12-poschodového činžiaka. Keď som si prerátala, koľko je vo vchode obyvateľov, vyšla mi strašná cifra, boli to štyri ulice v štvrti, kde som bývala predtým.(Magda 55)

Z knihy Idy Želinskej a Fedora Blaščáka: Engerau. Vydalo CKO Bratislava, 2005.

Platilo sa markou a bol tu láger

Počas storočí tu žilo veľa ľudí hovoriacich po nemecky, o čom svedčia aj dvojja­zyčné názvy štvrtí - Kopčany sú Kittsee,Janíkov dvor Antonienhof.

Vďaka svojej geografickej polohe bola Petržalka vždy o niečo bližšie k Rakúsku ako zvyšok Bratislavy. Aj dnes je ešte pre Rakúšanov zaujímavá.

Kedysi mala vďaka električke dobré spojenie s Viedňou, Rakúšania chcú električku obnoviť. A mnohí Bratislavčania sa pre pozemky sťahujú do prihranič­ných rakúskych obcí.

Petržalka bola ako jediná zo slovenského územia súčasťou fašistického Nemecka. Staropetržalčania trpeli prítomnosťou nacistov, bol tu aj láger. Navyše obyvatelia nemohli dochádzať do mesta ani do školy, ani za obchodom. Zo dňa na deň sa vyučovacím jazykom stala nem­čina, platilo sa markou.

Jaroslav Gustafík napísal o spomienkach na starú Petržalku knihu, v ktorej sa zmieňuje aj o tom, ako sa tu žilo za okupácie. „Často sme chodili do kina v susednom Hainburgu. Stávalo sa, najmä v poslednom roku vojny, že cez deň bombardovali trať z Viedne do Petržalky a poškodili ju. Žiaden náhradný spoj nebol a tak sme v nočných hodinách šliapali domov pešo. A ráno o štvrtej som musel vstávať do práce. Každé bezdôvodné vynechanie práce sa považovalo za sabotovanie a prinajlepšom sa skončilo vypočúvaním na petržalskom gestape,“ píše v knihe Spomienky Staropetržalčana.

Hitler Bratislavu podľa historických prameňov nikdy nenavštívil, ale v novembri 1938 ho zachytil fotograf, ako sa díva na mesto z petržalského nábrežia. Údajne si tam všimol na pylóne symbol československej štátnosti – leva. Keď mu vysvetlili význam, mal zašepkať: „Tá mačka musí dole!“ Leva dali o sedem mesiacov odstrániť. Dnes však opäť stojí na nábreží pred Národným múzeom.

(dot)