Je na čase pohovoriť si o chlapcoch z našej ulice z hľadiska povinnej školskej dochádzky. Keby som mal teraz po rokoch vymenovať, kde som bol počas vyučovania najradšej, jednoznačne by zvíťazilo kino Čas v podzemí hotela Palace na Poštovej ulici. Ideálne miesto na blicovanie: tma, celodenná prevádzka, vstupné korunu dvadsať pre dospelých, šesťdesiat halierov pre deti!
Televízia ešte vtedy nebola, a tak zriadili v Bratislave dve kiná. Nonstop, od rána do noci, premietali to, čo teraz vidíte na kanáloch vašich televízorov: dokumentárne filmy o prírode, životopisné portréty, cestopisné krátke filmy, grotesky, kinožurnál a iné voloviny.
Jedno nonstop kino bolo na hlavnej stanici, druhé v palacke. Človek si naložil do aktovky desiatu – a šmyk do kina Čas! V sále bola tma, teplučko... vyučovacie hodiny ubiehali. Je pravda, že jeden cyklus filmov vrátane filmového týždenníka trval len vyše hodiny, takže predpoludním sme videli v kine to isté aj štyri-päťkrát za sebou, ale to nás neodradilo! Veď na konci každého cyklu bola lupinovka, chaplinovka alebo Laurel a Hardy!
Niektorí si nosili baterky, šantili sme v tme niekedy tak nahlas, že nás uvádzačky napomínali. Tiež mali baterky - takže boli rovnocennými protivníčkami. Minule sa ma deti pýtali, či chodili do časíka aj bezdomovci... Nemohli chodiť, lebo vtedy bezdomovci neboli. Vtedy ešte vládol pracujúci ľud a ten zrušil nezamestnanosť. Každý musel byť zamestnaný, aj keď málokto naozaj pracoval.
Na dlhé roky nám blicovanie v podzemí hotela Palace prirástlo k srdcu. Presedeli sme tam nespočetné množstvo vyučovacích hodín. Až v jeden nešťastný deň pricestoval do Bratislavy krajský školský inšpektor z Košíc. Predvolali ho na ministerstvo na desiatu hodinu predpoludním. Nakoľko pricestoval už o ôsmej ráno a nemal čo robiť, sadol si do kina Čas. Keď sa v tme rozhľadel a videl okolo seba samé školopovinné deti s aktovkami, začalo mu to byť podozrivé. Dal v kinosále rozsvietiť svetlá a všetkých, ktorí mali v tom čase vyučovanie, vyhnal z kina von! Zrejme z toho ten sviniar urobil aféru na ministerstve, pretože od toho dňa začali zažínať svetlo v nonstop kine častejšie! Podľa medzinárodných kinologických dohôd sa svetlo počas premietania zapaľovať nemá (veď diváci si zaplatili vstupné!), ale v kine Čas to robili potom bežne!
Bola to pre nás záškolákov z Dunajskej ulice veľká rana, lebo sme si cez vyučovanie na kino Čas zvykli. Niektorí sme tam chodili ešte aj v dospelosti s frajerkami. Ženatých nekontrolovali, a tak sme sa mohli tváriť, že sme slobodní a nikto nám na to neprišiel.
Až zasa prepukol nový škandál v kine Čas. Vysvitlo, že v tme sedeli pri sebe manžel s frajerkou a manželka s frajerom! Spoliehali sa na to, že partner je v práci a nerátali s tým, že pre záškolákov vedenie kina zažína počas premietania svetlo. A to bol podnet na rozvodové konanie. Ale to nás, chlapcov z Dunajskej ulice, už tak veľmi nezaujímalo.
Pokračovanie nabudúce
Súčasťou edície Bratislava – Pressburg, ktorú vydáva Albert Marenčin – Vydavateľstvo PT, je aj kniha Júliusa Satinského Chlapci z Dunajskej ulice. Autor v nej spomína na roky prežité na Dunajskej ulici. Najprv býval v starom dome č. 56 oproti detskému parku, potom nad Liga pasážou a napokon v modernom činžiaku na dolnom konci ulice.
Vo Vydavateľstve PT Alberta Marenčina v edícii Bratislava – Pressburg vyšli ešte knihy: Karl Benyovszky – Malebné zákutia a dvory starého Prešporka, Prechádzka starým Prešporkom, Obrázky z prešporského geta (aj v nemeckom jazyku), Tajuplné povesti zo starého Prešporka, Železná studnička; Tivadar Ortvay – Ulice a námestia Bratislavy – Podhradie, Ferdinandovo Mesto, Mesto Františka Jozefa, Staré Mesto; Július Satinský – Polstoročie s Bratislavou; Peter Ševčovič – Z kuchyne prešporských vodníkov; Jozef Hanák – Bratislavskí fotografi a ďalšie.
