Ja som bola na pohotovosti nedávno, ani neboli sviatky, len obyčajný deň v pôstnom čase, ale bolo to ako v surrealistickom filme. Myslím, že Michael Crichton, autor takmer nekonečného amerického seriálu Emergency room, by si u nás našiel veľa námetov. Komických aj dramatických.
Takže prvá a najdôležitejšia rada: nedajte sa na pohotovosť odviezť nikým z rodiny či známych. Zavolajte si výjazdovú pohotovosť. My, čo sme v bolestiach čakali v preplnenej chodbičke nemocnice, sme so slzami v očiach hľadeli na usmievajúcich sa pacientov, ktorých na vozíčkoch dotlačili akční a výkonní chlapci-záchranári. Zaklopali na dvere 13. komnaty a už tam boli! A takto to fungovalo hodiny a hodiny, môžete mi veriť.
Ďalej: ak nevyužijete predchádzajúcu radu, tak buďte prirodzene trpezliví. To je na nezaplatenie. Dvere na vytúženej miestnosti sa neotvárajú, a keď, tak len vypustia odchádzajúceho lekára alebo sestru. Všetci okolo vzdychajú, nadávajú a škaredo sa na vás dívajú, lebo váš zúbožený výzor naznačuje, že ich pravdepodobne predbehnete. To nič. Trpezlivosť!
A napokon: tesne pred omdletím naberte odvahu a zaklopte! Vezmú vás, lebo hneď vidia, že je fakt zle. A budú celkom milí.
Ale na záchod si neodskakujte, predbehnú vás. Pohotovosť = pomoč v núdzi.
