Keď si hovorím nahlas mená bratislavských štvrtí, prichádzam na to, že sú medzi nimi aj chytáky. Feriba a Förév je napríklad to isté. Maďari sa zaťali a volajú štvrť doteraz Förév, hoci pre ostatných je to Feriba. Dodatočne som sa dozvedel – až v mládeneckom veku!, – že podľa Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra sa Feriba volá Prievoz.
Bratislavskí Nemci zanovito trvajú na názve Dornkapeln pre nám dobre známu Trnávku! Pikantné je, že sami Dornkapelnčania volajú svoju štvrť Mexiko. Tak si teraz vyberte, čo je čo! Ale okolo roku 1950 sa to na parlamentnú úroveň nedostalo. Čertvie, o čom vtedy rokovala Slovenská národná rada.
Názvy štvrtí a podnikov v Bratislave boli odjakživa variabilné a zanovito pretrvávajú. Tí, čo sa narodili pod hradným kopcom, žili buď na Zuckermandli, na Vydrici, alebo na židovni. Tí, čo sa narodili medzi Vajnormi a Račou, žili v železničiarskej kolónii Rendez.
Keď sme boli malí, nebrali sme – my centralisti zo Starého Mesta – odľahlé bratislavské štvrte vážne. Boli to ciele exotických výletov na bicykloch, boli to prvé vážne vzdialenosti od rodného Starého Mesta. Už Ziegelfeld (Tehelné pole) alebo Patrónka boli pre tínedžerov hviezdne vzdialené osady!
Ale potom sme prišli do veku, keď sme sa dokázali strmhlav zamilovať aj do dievčat v tých odľahlejších štvrtiach. Srdcu nerozkážeš! Na nejakom čaji o piatej som sa okolo roku 1955 strmhlav zamiloval do čučoriedky z Rendezu. Technicky to bolo veľmi nevýhodné. (Rendez je bývalá železničiarska kolónia medzi Račou a Vajnormi).
Neviem, či si aj dnešní mladí bratislavskí kovboji zakladajú na slušnom zaobchádzaní s frajerkami, ale v našich časoch bolo celkom samozrejmé odprevadiť dievča po tancovačke až pred dom. Upozorňujem, že vtedy do Rendezu a z Rendezu nešlo neskoro večer nič! (Možno ani cez deň, kto by sa na to pamätal?) Cesta tam ubehla v ľúbostných približovaniach, ale cesta naspäť? Chvíľu som sa pred domom dievčaťa ohnivo lúčil, potom ona zamkla za sebou bránu a ja som šiel pešo z Rendezu na Dunajskú ulicu! Cesta pešo trvala od polnoci do takej pol tretej nadránom! Dá sa pochopiť, že po týchto nočných pochodoch z periférií mesta sme boli my, vtedajší bratislavskí sukničkári z Dunajskej, dosť nevyspatí. Prospech sa zhoršoval. Bolo treba niečo podniknúť. Zracionalizovať úlety. Veď v Starom Meste bolo tiež plno zrelých čučoriedok. (Za všetky menujem Zuzana Gromovú, Renatu Bulovú, Helenu Krajčovičovú.)
Zrejme si mladý človek po technickej stránke nevie zorganizovať súkromie. Inak si neviem vysvetliť tie popolnočné túry v snehu a pľušti z Petržalky alebo Dúbravky. Ale spytovať sa pri pozvaní do tanca kočky, kde býva – to sa mi zdalo ekelhaft!
Aj tak to nešlo občas bez incidentov. Keď som jednu po dvoch týždňoch spoločného chodenia poprosil, aby sme prestali spolu chodiť, lebo Rendez je ďaleko, viete, čo urobila? Takú mi uvalila, že sa mi úplne rozpadol účes do roličky spevnený v tom čase ešte brilantínou. Ďakujem pekne za takú odmenu za úprimnosť! Odvtedy chodím výlučne s dievčatami z našej ulice.
Pokračovanie nabudúce
Súčasťou edície Bratislava – Pressburg, ktorú vydáva Albert Marenčin – Vydavateľstvo PT, je aj kniha Júliusa Satinského Chlapci z Dunajskej ulice. Autor v nej spomína na roky prežité na Dunajskej ulici. Najprv býval v starom dome č. 56 oproti detskému parku, potom nad Liga pasážou a napokon v modernom činžiaku na dolnom konci ulice.
Vo Vydavateľstve PT Alberta Marenčina v edícii Bratislava – Pressburg vyšli ešte knihy: Karl Benyovszky – Malebné zákutia a dvory starého Prešporka, Prechádzka starým Prešporkom, Obrázky z prešporského geta (aj v nemeckom jazyku), Tajuplné povesti zo starého Prešporka, Železná studnička; Tivadar Ortvay – Ulice a námestia Bratislavy – Podhradie, Ferdinandovo Mesto, Mesto Františka Jozefa, Staré Mesto; Július Satinský – Polstoročie s Bratislavou; Peter Ševčovič – Z kuchyne prešporských vodníkov; Jozef Hanák – Bratislavskí fotografi a ďalšie.
