Július Satinský:Chlapci z Dunajskej ulice

Hneď na začiatku školského roka nastalo zopár technických problémov neprekonateľného cha­rakteru. V triedach bola pod­laha natretá čiernym olejom. Pred vyučovaním si celá trieda na pokyn Mater Bernardy kľakla a pomodlili sme sa. Lenže – podaktoré deti mali biele pančuchy! Stačilo si kľaknúť raz a pančuchy sa mohli zahodiť.

Cirkev spozornela. Rodičov mohla naolejovaná dlážka v škole sv. Uršule pobúriť. Istý čas sme preto dostávali podložky, ale tie neboli spoľahlivé. Pri modlitbe sme sa drgali (podaktorí bezbožníci používali aj hokejové bodyčeky), takže napokon sme sa každé ráno modlili postojačky. Trvalo to len rok-dva, potom už prváci začínali chodiť do školy v období „kasárenského komunizmu“.

Na začiatku vyučovania podal týždenník Strakala učiteľke Pikulíkovej hlásenie a potom sme s plným nasadením zaspievali Pieseň práce. (Z celej hymnickej piesne si pamätám len verš „Ó práca, matka pokroku“, ktorý sme spievali naplno v úprave „Ó práca, matka v rozkroku“ – o čom nevedel nik okrem nás, pár za­­inte­resova­ných, ktorí sme umierali počas spievania od smiechu. Učiteľka Pikulíková však spievala s takým zanietením, že si nás nevšimla. Inak neviem, čo by sa nám bolo stalo.

Dnešní prváčikovia sa majú dobre. Nemusia nosiť matrózske šaty s čapicou. Ku krátkym nohaviciam sme museli mať biele pančuchy. Nie pančucháče. Pančuchy. Aj chlapci nosili pod matrózskou blúzou pančuchový pás! Boli to pre nás, prvákov okolo roku 1946 a 1947, veľmi krušné časy. Buďte radi, že ste už chlapčenské pančuchové pásy nezažili.

Ráno sme museli utekať do mliekarne a z obrovskej kanvy si dať načapovať litrovou naberačkou mlieko do kanvičky. To by ešte nebolo také zlé. Ale matky nás nútili piť na raňajky bielu kávu. Na povrchu bielej kávy sa z mlieka vytvorila kožka. Brrr. Doteraz sa mi zviera žalúdok. O tom už ani nehovorím, že nás v škole nútili piť rybí tuk. Vojnová populácia musela zosilnieť. Boli sme dengľaví a tak nám vymysleli rybí tuk. No povedzte úprimne, čo sme my, chlapci z Dunajskej ulice, z toho nášho detstva mali? Ešteže nám na začiatku školského roka premietli v kine nejaký bojový ruský film. Videli sme nezabudnuteľné diela: Volali ho Suché Bátor, Pád Berlína, aj Bitku v tuneli.

Keďže sme na začiatku školského roka neprestávali byť mimoriadne dengľaví, vymysleli pre nás školy v prírode. Týkalo sa to hlavne bratislav­ských detí. Tak ako sa cez vojnu chodili na naše horniaky rekreovať nemecké deti, tak sme sa po vojne dostali na rad my.

V Liptovskom Hrádku nás bolo v septembri ako psov! Z rôznych bratislavských škôl sme chodili do školy v prírode pod vedením prísneho učiteľa Kopečeka, ktorý už vizážou pripomínal veliteľa koncentračného tábora. Pamätám sa, že mi pre nedisciplinovanosť aj jednu uvalil. Zrejme aby som sa zbavil dengľavosti.

Musím po rokoch povedať, že nás chlapcov z Dunajskej ulice vtedy dospelí značne zocelili.

Pokračovanie nabudúce

Súčasťou edície Bratislava – Pressburg, ktorú vydáva Albert Marenčin – Vydavateľstvo PT, je aj kniha Júliusa Satinského Chlapci z Dunajskej ulice. Autor v nej spomína na roky prežité na Dunajskej ulici. Najprv býval v starom dome č. 56 oproti detskému parku, potom nad Liga pasážou a napokon v modernom činžiaku na dolnom konci ulice.

Vo Vydavateľstve PT Alberta Marenčina v edícii Bratislava – Pressburg vyšli ešte knihy: Karl Benyovszky – Malebné zákutia a dvory starého Prešporka, Prechádzka starým Prešporkom, Obrázky z prešporského geta (aj v nemeckom jazyku), Tajuplné povesti zo starého Preš­porka, Železná studnička; Tivadar Ortvay – Ulice a námestia Bratislavy – Podhradie, Ferdinandovo Mesto, Mesto Františka Jozefa, Staré Mesto; Július Satinský – Polstoročie s Bratislavou; Peter Ševčovič – Z kuchyne prešporských vodníkov; Jozef Hanák – Bratislavskí fotografi a ďalšie.