Pravidlá sme si trochu prispôsobili: hralo sa aj za bránou a nehádzali sa auty. V päťdesiatych rokoch sme mali v centre Bratislavy oveľa viac futbalových ihrísk s normálnymi rozmermi ako teraz.
Najbližšie k Dunajskej ulici bola cvernovka. Továreň na nite mala svoje mužstvo, aj keď v nej boli zamestnané iba ženy. Štadión cvernovky bol v miestach, kde sa teraz rozprestiera areál Gymnázia Jura Hronca na Novohradskej ulici.
Na tomto štadióne som po prvý a posledný raz futbal aj sudcoval! (Z mužstva ma vylúčili pre nadváhu. Hovorili mi Tučibomba a furt sa mi vysmievali, že sa nehýbem za loptou.) Keď už som nevládal počúvať hanlivé pokriky („Tlstý, pridaj! Tučko, utekaj! Dvíhaj bachor...“), rozhodol som sa robiť futbalového rozhodcu. Mal som píšťalku, a tak som si myslel, že mi to pôjde. (Žlté a červené kredit karty vtedy ešte sudcovia nepoužívali.) Zabudol som na to, že sudca musí mať predovšetkým autoritu.
Rozhodoval som zápas jakubákov proti zuckermandlákom. Proti jakubákom som nič nemal. Takisto k zuckermandlákom som mal neutrálny vzťah. Zápas mi dali pískať práve preto, že som bol z neutrálnej Dunajskej.
Keď zahral jakubácky útočník s rukou v pokutovom území, odpískal som penaltu. Ale jedenástka sa už vôbec nekonala. Jakubáci ma naháňali okolo ihriska, a keď ma chytili, otrieskali ma o drevený plot štadióna cvernovky. Vyzeral som ako kocúr Jerry, na ktorého spadla skriňa. Bol to rozhodujúci moment v mojej rozhodcovskej kariére. Vtedy sa niečo vo mne zlomilo. Nebola to otvorená fraktúra – bola to duševná zlomenina mladého nádejného futbalového rozhodcu. Zanevrel som na rozhodcovskú píšťalku a stal sa zo mňa obyčajný divák. Môj otec bol zapálený návštevník futbalových ihrísk. Chodili sme na Machnáč v Mlynskej doline, do Rače, do Petržalky na Červenú hviezdu. Na tamojšom štadióne mal usporiadateľskú službu otec spolužiaka Milana Ružičku, takže sme mohli zbierať lopty za bránou. Niektorí futbalisti škaredo nadávali, keď prestrelili bránu. Za všetkých môžem menovať Kačániho.
Ako chlapci sme mali prístup aj na futbalové ihrisko na Kuchajde. Na Tehelné pole sme sa chodili pozerať na tréningy ŠK Bratislavy (neskôr Slovan). Našimi miláčikmi boli Chodák, Reiman, Ing. Tegelhof, Pažický a ostatné hviezdy belasých.
Čulý športový ruch vládol za môjho detstva aj na tréningovom štadióne pri kúpalisku Tehelné pole. Tam sa chodilo jednak na klopenú dráhu (cyklisti boli pri chuti), a jednak na boxerov. Pästiarske súboje pod holým nebom pri umelom osvetlení – to bola pre nás hotová Amerika! Mená ako Torma, Mužlay, Zachara boli pre nás mená hrdinov.
Pokračovanie nabudúce
Súčasťou edície Bratislava – Pressburg, ktorú vydáva Albert Marenčin – Vydavateľstvo PT, je aj kniha Júliusa Satinského Chlapci z Dunajskej ulice. Autor v nej spomína na roky prežité na Dunajskej ulici. Najprv býval v starom dome č. 56 oproti detskému parku, potom nad Liga pasážou a napokon v modernom činžiaku na dolnom konci ulice.
Vo Vydavateľstve PT Alberta Marenčina v edícii Bratislava – Pressburg vyšli ešte knihy: Karl Benyovszky – Malebné zákutia a dvory starého Prešporka, Prechádzka starým Prešporkom, Obrázky z prešporského geta (aj v nemeckom jazyku), Tajuplné povesti zo starého Prešporka, Železná studnička; Tivadar Ortvay – Ulice a námestia Bratislavy – Podhradie, Ferdinandovo Mesto, Mesto Františka Jozefa, Staré Mesto; Július Satinský – Polstoročie s Bratislavou; Peter Ševčovič – Z kuchyne prešporských vodníkov; Jozef Hanák – Bratislavskí fotografi a ďalšie.
