Dom (sochára F. X. Messerschmidta – pozn. red.) mal názov K jeleňovi – Zum Hirsch, pôvodne to bol hostinec a jeho prvou majiteľkou bola Katarína Schneiderová.
V súvislosti s Messerschmidtovými „démonmi“, ktorí ho tu začali stále častejšie obťažovať, je dôležité uviesť, že dom stál rovno nad starým židovským cintorínom. Keďže Messerschmidt obýval len jeho hornú časť a prízemnú časť domu prenajímal, je pravdepodobné, že ďalej slúžil aj ako jeden z početných vydrických hostincov. Messerschmidt v tomto domci s výhľadom na Dunaj, šľachtické kúrie, pestrý život vydrických remeselníkov, rybárov a obchodníkov i neďaleký židovský cintorín žil a zápasil so svojimi démonmi až do náhlej smrti 19. augusta 1783.
Výsledkom Messerschmidtovho zápasu s démonmi postupujúcej duševnej choroby sú jeho „charakterové“, groteskne sa škľabiace mužské hlavy, ktoré z neho už za jeho života urobili pozoruhodného umelca a po jeho smrti mu zaistili jedinečné miesto v dejinách svetového sochárstva. Aj po vyše dvoch storočiach od ich vzniku sú predmetom veľkého záujmu milovníkov umenia: v roku 2004 dve z nich – Neschopného fagotistu a Muža so zlou náladou v známej newyorskej aukčnej sieni Sotheby's vydražili za viac ako šesť miliónov dolárov.
Zacitujem, ako v katalógu charakterizujú Neschopného fagotistu: „Hlava muža, v ktorej sa skrýva veľa snahy, ale málo schopnosti“ a „napriek veľkej námahe nedokáže vylúdiť zo svojho nástroja žiaden tón“. Tak hlavu vraj charakterizoval sám Messereschmidt. A Muž so zlou náladou? Má zlostne zovreté ústa, tuho napnutú kožu na čele a bojovo vysunutú bradu.
Tak vraj často pôsobil sám tvorca, keď ho v jeho dome po vysiľujúcom zápase s jeho démonmi navštívili záujemcovia o jeho umenie. Často mal zlú náladu, sťažoval sa na duchov, ktorí mu bránia v práci a celé noci ho trápia. Niekedy jeho utrpenie dosiahlo takú intenzitu, že sa vrhal na svoje škľabiace sa hlavy a rozbíjal ich. Napriek tomu sa po jeho smrti – od démonov ho oslobodil ťažký zápal pľúc – našlo v jeho dome 69 týchto hláv, ktoré založili jeho budúcu svetovú slávu.
U obyvateľov Vydrice a Zuckermandlu však zanechal zlú povesť. Rozprávalo sa o ňom, že sa zapredal diablovi a keď mu brat Ján chcel dať pri pohrebe zvoniť, miestny farár, správca kostolíka Sv. Trojice, to nedovolil. Nechcel Messerschmidta ani pochovať a až na zákrok arcibiskupa mu odbavil len veľmi jednoduchý pohreb. Za smútočným sprievodom vraj utekali miestni šarvanci, ktorí vykrikovali, že v rakve sú aj tak len kamene, pretože mŕtvolu si už zobral čert. Nenávistné správanie sa vydrickej spodiny čiastočne vyvážil oslavný nekrológ v Pressburger Zeitung, ktoré Messerschmidta charakterizujú ako vynikajúceho umelca.
Nie je známe ani miesto, kde Messerschmidta pochovali, nezachoval sa ani symbolický náhrobok, ktorý mu mesto postavilo v roku 1941 pri Kostole sv. Mikuláša a neexistuje ani Messerschmidtova (neskôr Ipeľská) ulica, ktorá zmizla z mapy v čase deštrukcie Vydrice. Žeby démoni naozaj existovali a prenasledujú veľkého umelca aj po jeho smrti? (Krátené.)
Pokračovanie nabudúce
