Týchto „neplatených“ spoznáte podľa odlišného štýlu práce – práca pre radosť nie je viazaná na termíny. Človek sa ju snaží „vychutnávať čo najdlhšie“. Má voľné pravidlá – určuje a mení ich pracovník sám. Ľahko možno rozdiel demonštrovať na hovorcoch. Tí zaplatení na otázku novinára z denníka odpovedajú v ten istý deň, niektorí artisti to dokážu aj obratom.
Sú však aj hovorcovia, ktorí na otázku odpovedajú rozhorčeným zvolaním: „No ale to by som vám musel(a) zistiť!“ A ticho. Stena. Priepasť. Koniec. Howgh. To sú určite tí neplatení. Inak si to neviem vysvetliť. Na otázky odpovedajú, až keď novinár zabudol, že sa vôbec niekedy pýtal. Prípadne po zmene režimu.
Vždy sa hanbím týchto altruistov niečo pýtať. A zaťahovať ich tak do nemilosrdného kapitalistického kolotoča, v ktorom hovorcovia musia neustále niečo zisťovať a novinári to potom písať. Minule ma to ruské kolo (alebo labuť?) vynieslo až na súd. Občan verzus pohrebníctvo Marianum. Pojednávanie bolo verejné. Tak som si sadla ako verejnosť. Riaditeľ pohrebníctva však sudkyňu upozornil, že nie som verejnosť, ale „slečna novinárka“. Viem, kapitalistický kolotoč môže zamotať hlavu aj silným žalúdkom. Skúste pre zmenu zrkadlový labyrint, pán Marianum.
