ta Gabajová bola sólistkou Opery SND. Zrejme požiadala manžela, aby v zborovni vyhlásil pátranie po talentovaných speváčikoch na našej škole.
Pátrania sa ujala pani učiteľka Šimkovičová, a tak som sa ocitol vo výbere spevákov do detského zboru Opery SND. Pripravovali premiéru Dvořákovho Jakobína. Skladateľ predpisoval v tom kuse aj detský zbor. Detičky vychádzajú z kostola a vítajú zemepána zborovým spevom. Inak to v opere ani nemohlo byť.
Pre mňa – ani nie desaťročného zboristu – to bol ohromujúci zážitok. Behali sme počas skúšok po celom divadle, otvárali sme dvere na lóžach okolo balkónov, šarapatili sme na galérii i v chodbách pod javiskom. Zbormajster Petr bol celý rád, keď nás načas nahnal na javisko a spievali sme odušu: „Sláva ti, ó pane náš, ľud ťa srdečne víta...“ Premiéra sa rýchlo blížila.
Operu režíroval režisér Vilím. V tom roku sa nasťahoval do hotela Carlton oproti SND aj sovietsky režisér Dombrovskij. Bol známy tým, že chodil z hotela Carlton do divadla v pyžame. (Jednak bolo veľmi moderné a pristalo mu – a jednak sa mu nechcelo prezliekať do obleku.)
Veľmi som bol nešťastný, keď ma zbormajster Petr nezaradil do premiérového obsadenia Jakobína. Bolo by to priveľké riziko pre Operu SND. Sluch som mal, pieseň som sa naučil, ale obťažoval som dievčatká v detskom zbore. „Obťažoval“ je silné slovo na malého chlapca. Štípal som ich a ony nahlas výskali. Nuž ale keď niekto v opere nahlas zvýskne, môže pokaziť celú áriu alebo aj zbor! Keď toho výskania začal mať dirigent Zuna dosť, zastavil generálku a vyšetroval, prečo dievčatká v zbore výskajú. Dievčatká na mňa ukázali prstom a zbormajster Petr ma vyviedol za ucho až na ulicu. Najhoršie bolo, že som doma o vyhadzove z opery nič nepovedal. Rodičia si kúpili lóžu, ďalekohľad a vyzerali svojho synáčika-speváčika po celom javisku. Túlal som sa počas premiéry po chodbách a držal som si palce, aby si ma v ďalekohľade s niekým pomýlili a mysleli si, že spievam ja. Ale s nikým si ma nepomýlili a po premiére všetko vyšlo najavo.
Ešte teraz sa jasne pamätám, ako ma otec naháňal pred päťdesiatimi rokmi okolo Národného divadla a kričal: „Ja ti dám operu! Ja ti dám Jakobína!“ Nebol by ma dobehol, lenže z Carltonu vyšiel na prechádzku v pyžame Dombrovskij a tomu som vletel rovno do náručia. Odovzdal ma do otcových rúk.
Osud ma po rokoch pomstil. Režiséra Dombrovského vraj po návrate do Sovietskeho zväzu odovzdali do rúk spravodlivosti. Ani si to pásikavé pyžamo nemusel vyzliekať. Išiel v ňom rovno do basy. Štípať dievčatá som sa postupne odnaučil a začal som robiť to, čo s nimi robili aj ostatní chlapci z Dunajskej ulice: začal som im nosiť zo školy tašku – a to až po dom. V opere som potom už v ďalšom priebehu tisícročia nespieval.
Pokračovanie nabudúce
Súčasťou edície Bratislava – Pressburg, ktorú vydáva Albert Marenčin – Vydavateľstvo PT, je aj kniha Júliusa Satinského Chlapci z Dunajskej ulice. Autor v nej spomína na roky prežité na Dunajskej ulici. Najprv býval v starom dome č. 56 oproti detskému parku, potom nad Liga pasážou a napokon v modernom činžiaku na dolnom konci ulice.
Vo Vydavateľstve PT Alberta Marenčina v edícii Bratislava – Pressburg vyšli ešte knihy: Karl Benyovszky – Malebné zákutia a dvory starého Prešporka, Prechádzka starým Prešporkom, Obrázky z prešporského geta (aj v nemeckom jazyku), Tajuplné povesti zo starého Prešporka, Železná studnička; Tivadar Ortvay – Ulice a námestia Bratislavy – Podhradie, Ferdinandovo Mesto, Mesto Františka Jozefa, Staré Mesto; Július Satinský – Polstoročie s Bratislavou; Peter Ševčovič – Z kuchyne prešporských vodníkov; Jozef Hanák – Bratislavskí fotografi a ďalšie.
