Ako malí chlapci sme mali v praxi preskúšané všetky krátke mestské trate. Chodili sme vlakom do Petržalky, na Železnú studienku, do Rače i do Vajnôr. Keď prišlo leto, naschvál sme si vyberali najkomplikovanejšie prestupovania, aby sme čo najdlhšie boli vo vlaku.
Najbližšia železničná stanica bola na Mlynských Nivách. Bratislavčania ju volali Malé nádražie. Z Malého nádražia sa chlapčiská vozili na veľké a tí smelší prestúpili do osobného vlaku na Devínsku Novú Ves. Išlo o tunel! V tuneli sme sa hrali na zmizíka. Jeden zostal sedieť a ostatní mu v tme poutekali. Nastala normálna schovávačka až po Devínsku Novú Ves. Potom sme cestovali späť.
Chlapci z Dunajskej ulice neboli vlakári. Preto nás tie vlaky tak lákali. Keby sme museli denne chodiť vlakom do školy, bola by to otrava. Ale cestovať len tak – úplne nezmyselne – to nás nadchýnalo. Najdlhšie sa cestovalo vlakom do Senca. Cez víkendy chodil do Senca špeciálny kúpaliskový vlak.
Kto sa nechcel ísť kúpať do Senca, vystúpil pri vode vo Vajnoroch. Boli takí lenivci, ktorí šli vlakom z Malej stanice len po Tehelné pole. Voľakedy sa dalo vystúpiť cestou na Trnávku pri terajšej športovej hale na Pasienkoch. Športová hala ešte nestála, ale vlak tam stál.
Opačným smerom (“na Prahu“) sa chodilo na Železnú studienku. Nádražie je tam doteraz vo veľmi romantickej úžľabine pred Červeným mostom. Pre nás chlapcov z vnútrozemia bol ťahákom najmä ten most. Tibor mal otca železničného poštára, takže mohol chodiť s otcom zadarmo v prednom poštárskom vozni. My sme si stali pod most a on nám zahral z okna vlaku českého turistu. Kričal na celú Partizánsku lúku pod Červeným mostom: „Klucííí, jedeme dobře na Prahu?“ a my sme vrieskali: „Dobše, dobšéé...!“ Peší turisti nás tíšili a rybári naháňali. Nemali radi, keď sme sa kúpali na prvom jazere. Kúpať bolo povolené až na štvrtom jazere. Na prvom sa len člnkovalo, na ostatných boli rybári. Ja som si až teraz uvedomil, že sme ako deti vlaky vôbec nebrali vážne.
Vlakmi sme chodili krížom cez Bratislavu a po jej okolí ako po lunaparku. Dospelí nás za to vo vlakoch neradi videli. Nepatrí sa predsa cestovať vlakom pre veľkú potrebu! Lebo na záchod sa skutočne oplatilo ísť z Malého nádražia po Trnávku. To časovo akurát vyšlo. Človek si vo vlaku uľavil a zároveň cestoval! Musel cestovať, pretože záchod sa dal použiť jedine počas jazdy.
Ale vysvetľujte to sprievodcovi, ktorý pýta od vás cestovný lístok. Mimochodom, načierno sme jazdili málokedy. Cesta do Trnávky stála tridsaťpäť halierov, do Senca korunu dvadsať. Toľko sme skoro vždy po vreckách naškriabali. Pre chlapcov z Dunajskej ulice boli tie kratučké cesty vlakmi krížom-krážom cez Bratislavu a okolie eldorádom a pacifikom dohromady.
Pokračovanie nabudúce
Súčasťou edície Bratislava – Pressburg, ktorú vydáva Albert Marenčin – Vydavateľstvo PT, je aj kniha Júliusa Satinského Chlapci z Dunajskej ulice. Autor v nej spomína na roky prežité na Dunajskej ulici. Najprv býval v starom dome č. 56 oproti detskému parku, potom nad Liga pasážou a napokon v modernom činžiaku na dolnom konci ulice.
Vo Vydavateľstve PT Alberta Marenčina v edícii Bratislava – Pressburg vyšli ešte knihy: Karl Benyovszky – Malebné zákutia a dvory starého Prešporka, Prechádzka starým Prešporkom, Obrázky z prešporského geta (aj v nemeckom jazyku), Tajuplné povesti zo starého Prešporka, Železná studnička; Tivadar Ortvay – Ulice a námestia Bratislavy – Podhradie, Ferdinandovo Mesto, Mesto Františka Jozefa, Staré Mesto; Július Satinský – Polstoročie s Bratislavou; Peter Ševčovič – Z kuchyne prešporských vodníkov; Jozef Hanák – Bratislavskí fotografi a ďalšie.
