Takže kniha sa nemení, len ten, kto ju číta. Ani pamiatka sa nemení, len ten, kto ju búra a zároveň stavia pre budúcnosť novú pamiatku. A tak sú vlastne pamiatky večné na všetky časy. Ale len ak prežijú nejaký konkrétny, dlhší čas. Napríklad ako eiffelovka, ktorú mali po výstave hneď rozobrať, alebo ako londýnske doky, alebo bratislavský Sklad č. 7.
Že sú porovnania nepomerné? A to ani nespomínam nejaký chátrajúci domček v niektorej z uličiek centra. Chvíľku mám totiž existencialistické chute tvrdiť, že ten domček je tu veľmi oprávnene. Ale aj ten dom po ňom a ten domisko po ňom tiež, a tak ďalej.
Ťažká dilema. Vôbec sa nečudujem pracovníkom ministerstva kultúry ani vyšším pamiatkovým orgánom, ani magistrátu, že si problematiku pamiatok v meste prehadzujú dookola ako horúci zemiak. Kto ho dlhšie podrží, viac sa spáli. Veď ho hádam nakoniec uchytí nejaký obratný investor a tomu sa, ako vieme, nestane nič.
Ale to už je existencializmus úplne iného typu.
