Evička dorástla na nevídanú krásavicu (lebo bola po mame) a tak sa na Veľkonočný pondelok schádzali do ich bohabojnej domácnosti šibači zo široka-ďaleka. Eva Krížiková bola už vtedy hrdinkou slovenských filmových veselohier.
Ozdoby Dunajskej ulice sme vyšibali, pooblievali prvotriednymi parfumami a potom sa spievalo. Najďalej bolo počuť sólistu opery i činohry Fera Zvaríka. A keď sa k nemu pridal šibač z bankovníckych kruhov Jožko Kianička, duet vyznel v také fortissimo, že raz spadol obraz zo steny. Mne môžete veriť. Icom-picom, bol som pri tom.
Počas tých mladučkých Veľkonočných pondelkov málokto tušil, že raz v ďalekej budúcnosti Fero Zvarík a Eva Krížiková vstúpia do stavu manželského.
Na Veľkonočný pondelok sa šibalo a spievalo nezáväzne. Po ulici chodili hore-dolu s korbáčmi a voňavkami hlúčiky šibačov, z ktorých viacerí mali ziskuchtivé zámery. Vo veľkom meste si šibané (pozor! nie šibnuté! - šibané) šibačku uľahčovali. Nechcelo sa im maľovať vajcia alebo kupovať čokoládové, a tak vyplácali šibačov v hotovosti. Strkali nám do vreciek papierové päťkorunáčky, desaťkorunáčky a my sme sa potom pod bránami šli urátať. Furt sme si ich prepočítavali ako starí obchodníci.
Poviem úprimne, že sa dalo vyšibať aj niekoľko sto korún! Ale to už musel mať šibač trpezlivosť a systematicky prečesávať všetky domy s výskytom dievčat. Nedá sa nič robiť – veľkonočné šibačky boli pre mestských chlapcov pohodlnejšie.
Rozprával mi bratanec, že u nich na dedine musia vstávať už v noci a dostaviť sa s lopatou a krompáčom pred dievčenský dom. Stavajú máj a dosť sa pri tom narobia. My sme máje nikdy nestavali, aj keď bola Dunajská ulica často rozkopaná. V našom prípade išlo o inžinierske siete. Bolo to pochopiteľné, lebo medzi nami bolo plno inžinierov. Väčšinou nás však už v chlapčenstve zaujímal bezprácny zisk. Ťažko vyšibané peniaze sa nám potom zišli pri kartových hrách. Podaktorí zhýralci hrali o peniaze aj pingpong. Ja s mojou nepraktickou povahou som minul výťažok zo šibačky v knižnom antikvariáte na korze. (Teraz je v tých miestach írska krčma.)
V 70. rokoch minulého storočia sa na našej ulici objavil šibač-samotár. Chodil s veľkým prázdnym košom po našich domácnostiach a zbieral doň vajcia. Pôsobil v zrelom veku veľmi vznešene. Volal sa Leopold Haverl a jeho krásnym úprimným modrým očiam neodolali ani tie najzarytejšie odporkyne šibania.
Veľkonočný pondelok býva od roku 2000 na našej ulici menej divoký. Chlapci z Dunajskej prestali ostentatívne ukazovať korbáče a nosia po vreckách decentné flakóny s voňavkami. Dievčatá na zvyk z čias dávnych pohanov hľadia pohŕdavo a neotvárajú ani na tretie zvonenie. Ale aj tak im želám veľa vody!
Pokračovanie nabudúce
Súčasťou edície Bratislava – Pressburg, ktorú vydáva Albert Marenčin – Vydavateľstvo PT, je aj kniha Júliusa Satinského Chlapci z Dunajskej ulice. Autor v nej spomína na roky prežité na Dunajskej ulici. Najprv býval v starom dome č. 56 oproti detskému parku, potom nad Liga pasážou a napokon v modernom činžiaku na dolnom konci ulice.
Vo Vydavateľstve PT Alberta Marenčina v edícii Bratislava – Pressburg vyšli ešte knihy: Karl Benyovszky – Malebné zákutia a dvory starého Prešporka, Prechádzka starým Prešporkom, Obrázky z prešporského geta (aj v nemeckom jazyku), Tajuplné povesti zo starého Prešporka, Železná studnička; Tivadar Ortvay – Ulice a námestia Bratislavy – Podhradie, Ferdinandovo Mesto, Mesto Františka Jozefa, Staré Mesto; Július Satinský – Polstoročie s Bratislavou; Peter Ševčovič – Z kuchyne prešporských vodníkov; Jozef Hanák – Bratislavskí fotografi a ďalšie.
