Vekovo by mu mnohí mohli prisúdiť oslovenie „starček“, ale v jeho prípade by to oslovenie nebolo presné. Pán doktor ešte donedávna behal ráno v otepľovačkách po meste ako mladík! Nohy venoval slovenskému futbalu, mozog a ruky slovenskej medicíne, srdce bulharskej kráľovskej dynastii. Je nositeľom Zlatého Rolanda, ceny primátora mesta Bratislavy.
Bez doktora Laskova si neviem Dunajskú ani predstaviť. Chlapci z našej ulice mu želajú veľa zdravia a veľa vajec v tohtoročnej veľkonočnej šibačke.
V päťdesiatych rokoch sa na našu ulicu prisťahovali ďalší Bulhari. Rodina Grančarova mala plno utešených detí (najmladší bol Petičo) a hneď sme sa s nimi skamarátili.
Dievčatá mali hlboké oči a z nášho domu sa ku Grančarovcom jeden chlapec z Dunajskej priženil. I keď v skutočnosti to vlastne bolo naopak: u Smutkovcov bolo viac miesta, a tak sa Štefka privydala k susedom. Kŕdlik ich detí sa rozletel, ako to už býva, do celej Bratislavy.
Bulhari z našej ulice boli veľkí dobráci. Tenučká pani Grančarová a jej zavalitý manžel v klobúku (ja si myslím, že on v tom klobúku aj spával) sa vzorne starali o početnú rodinu.
Grékov bolo v našej štvrti pomenej. Nezabudnuteľnou postavou našej mladosti bol čašník v kaviarni Luxor, bývalý boxer za grécky Solún. Jeho tvár by mohla byť vyrazená na gréckej drachme. Mal ostro krojené črty, ale bol veselej nátury. Mierne nahrbený (ako keby v boxerskom strehu pred direktom) prežil s nami roztopašné študentské časy. Mnoho typov, ktoré sme stretávali na našej ulici, svedčilo o tom, že malebné prístavné mestečko pri Dunaji im prirástlo k srdcu. Žijú tu s nami družne Arménci, Albánci aj Dalmatínci. Nezabudnuteľnou udalosťou pre našu rodinu bola návšteva strýka Adalberta z USA. Emigroval ešte za Rakúsko-Uhorska a akosi mu ušlo, že monarchia sa rozpadla. Furt chcel u nás v roku 1950 platiť šilingmi. Mal už vyše osemdesiat rokov a prišiel kúpiť do obchodu U svätého Vojtecha sochu Panny Márie.
Z tajuplných dôvodov nechali komunisti katolíckej cirkvi v majetku obchody s omšovými potrebami – U svätého Vojtecha. Obchody boli nielen v Bratislave, ale aj po celom Československu. Okrem omšovej knihy a kňazských textílií bolo tam dostať aj sväté obrázky a omšové víno. Vo výklade stála veľká socha Panenky Márie zo sadry, pre ktorú prišiel strýko Adalbert z Ameriky.
Asi mu trošku harašilo, lebo si zaumienil vytvoriť v mieste bydliska (kdesi v štáte Minnesota) zázračnú jaskyňu so sochou Matky Božej. Nik z nás nevie, ako to dopadlo. Zmizla socha, zmizol strýko Albert, a napokon zmizla aj predajňa U svätého Vojtecha. Žije len môj dobrý brat Vojtech, nestor bratislavských čašníkov, ktorý vám to všetko môže potvrdiť.
Pokračovanie nabudúce
Súčasťou edície Bratislava – Pressburg, ktorú
vydáva Albert Marenčin – Vydavateľstvo PT, je
aj kniha Júliusa Satinského Chlapci z Dunajskej ulice. Autor v nej spomína na roky prežité na Dunajskej ulici. Najprv býval v starom dome č. 56 oproti detskému parku, potom nad Liga pasážou a napokon v modernom činžiaku na dolnom konci ulice.
Vo Vydavateľstve PT Alberta Marenčina v edícii Bratislava – Pressburg vyšli ešte knihy: Karl Benyovszky – Malebné zákutia a dvory starého Prešporka, Prechádzka starým Prešporkom, Obrázky z prešporského geta (aj v nemeckom jazyku), Tajuplné povesti zo starého Prešporka, Železná studnička; Tivadar Ortvay – Ulice a námestia Bratislavy – Podhradie, Ferdinandovo Mesto, Mesto Františka Jozefa, Staré Mesto; Július Satinský – Polstoročie s Bratislavou; Peter Ševčovič – Z kuchyne prešporských vodníkov; Jozef Hanák – Bratislavskí fotografi a ďalšie.
