Gabko má 27 rokov, vyrastal v detskom domove v Michalovciach. Odtiaľ sa dostal do zariadenia Červeného kríža a neskôr do domova sociálnych služieb pri Košiciach. „Tam mi bolo dobre, ale nemal som žiadnu prácu, tak som odišiel do Bratislavy,“ opisuje svoj príbeh. Po rôznych nepríjemných skúsenostiach sa presťahoval do ubytovne Mea Culpa, kde býva doteraz.
Mladí ľudia, ktorí vyrastali v detskom domove, sa musia osamostatniť skôr ako tí, čo žijú v rodine. Pre väčšinu z nich znamená vek 18 rokov dospelosť v praxi – s plnou zodpovednosťou za to, kde budú bývať a z čoho budú žiť. Vtedy totiž, ak nepokračujú v ďalšom vzdelávaní, musia z domova odísť a starať sa o seba sami.
Dana Müllerová-Sladká z programu SOS bratislavskej centrály spoločnosti Úsmev ako dar hovorí, že na takúto zmenu zväčša nie sú pripravení. Nesúvisí to len s tým, že sú mladí a bez skúseností. V mnohých prípadoch ich prostredie hromadnej výchovy v detských domovoch naučilo skôr veci dostávať hotové, ako sa o ne snažiť vlastnými silami.
Nevýhodou je aj to, že viacerí majú len nižšie alebo neukončené vzdelanie. Predstava jednoduchšieho života ich často priláka do Bratislavy.
„Sú plní ideálov o Bratislave a odhodlaní sem prísť. Už na stanici sú však zmätení a plní dezilúzie,“ hovorí Müllerová.
Mnohí z nich sa potom dostanú do rôznych krízových centier alebo zariadení charity. Pomoc hľadajú aj v úsmeváckej SOS-ke, ktorá im dokáže zabezpečiť bývanie, prácu, lekárske ošetrenie aj poradenstvo.
Sníva o trvalej práci
Cez SOS poradenstvo si Gabo našiel prácu. „Som vyučený záhradník, skončil som dvojročné učilište. Teraz pracujem na stavbe.“ Je to brigáda, kde zarobí 70 korún na hodinu. Ubytovanie ho pritom stojí takmer tritisíc korún mesačne. „Chcel by som mať trvalú prácu na plný úväzok,“ hovorí o tom, čo najviac túži dosiahnuť.
Šancu dostane každý
„Od nás neodíde nikto na ulicu, aj keď možno dostane najjednoduchší útulok, v závislosti od toho, koľko má peňazí. Ak sa zamestná a chce, postupuje ďalej.“ Müllerová dodáva, že práce je v Bratislave dosť, ale hlavne krátkodobej. „Sú to rôzne brigády.“
Schopnosť udržať si zamestnanie označuje ako najdôležitejšiu, ale pre niektorých zároveň ťažko splniteľnú podmienku. „Nemajú vypestované vôľové vlastnosti a veľké firmy mávajú vysoké nároky,“ hovorí. „Preto sa snažím hľadať prácu, ktorú sú schopní zvládnuť a kde ich prijmú aj bez ukončeného vzdelania.“
Ideálnym riešením je podľa nej spolupráca s mimobratislavskou firmou, ktorá okrem práce ponúka bezplatné bývanie. „Ide o prácu s bielou technikou, ale s možnosťou trvalej zmluvy po troch mesiacoch. Je to odrazový mostík do života. Teraz sa niečo podobné snažím vybaviť aj v Bratislave.“
Vlani cez SOS získalo prácu takmer sto mladých ľudí z detských domovov, z toho 57 v spomínanej firme. Okolo 20 percent z nich si prácu neudržalo, niektorí sa, naopak, zamestnali už na vyšších miestach. „Možnosť zarobiť si dostane každý, je už na nich, či to využijú. Ja im môžem dať šancu, ale rozhodujú sa sami,“ hovorí Müllerová.
Cesta k samostatnosti
Andrej má 24 rokov a skončené bakalárske štúdium. Čas medzi odchodom z domova a dokončením školy strávil v Domovskom vzdelávacom centre v Dunajskej Lužnej. To funguje ako akási prestupná stanica pre odchovancov z detských domovov, ktorí ešte nemajú prácu a bývanie.
„Napísal som do Úsmevu žiadosť o pomoc, lebo som prešľapoval v oblasti bývania aj práce. Získal som tak svoje terajšie zamestnanie ako majster odbornej výchovy na strednej škole,“ povedal.
„Som práve v štádiu pokračovania. Podal som si prihlášku na magisterské štúdium, na magistráte mám žiadosť o nájomný byt.“ Zatiaľ býva v podnájme, ktorý ho vyjde na 4,5-tisíca mesačne.
„V dnešnej dobe sa každý musí nejako predierať, nikto to nemá jednoduché,“ hovorí Andrej o tom, ako zvláda osamostatnenie sa bez podpory rodinného zázemia. „Keď si človek stanoví ciele a chce niečo dosiahnuť, tak sa to dá. Je to na mne, ja chcem, potom sú aj výsledky.“
Matky s deťmi to majú zlé
„Nie každý to takto zvláda,“ hovorí Müllerová. „Vo zvlášť zlej situácii sú matky, ktoré sa rozhodnú ponechať si dieťa. Cirkev a spoločnosť na ne tlačia, že je to správne rozhodnutie, zároveň im však nijako nepomáhajú ďalej.“
V Bratislave takýmto ženám dočasne môžu pomôcť v niektorom z krízových centier. Sú len štyri a matku s dieťaťom tam ubytujú na tri mesiace.
Na otázku, aký je ďalší postup, Müllerová odpovedá, že sa presúvajú z jedného zariadenia do ďalšieho. Tento problém by podľa nej mali riešiť prestupné ubytovne, ktorých je stále málo.
Autor: Dagmar Gurová © SME
