Mali sme v rodine priženenca, ktorý bol priamo esesák a odišiel loďou do Viedne v pravý čas. Tetu Gizi so synom vzal so sebou. V päťdesiatych rokoch sa ozvali z Kanady pohľadnicou. Tak sme sa zľakli, že sme radšej pohľadnicu nevybrali zo schránky. Tvárili sme sa, že je to zablúdená pošta, že prišla do našej schránky omylom.
Pred päťdesiatimi piatimi rokmi sa cez Dunajskú ulicu prevalila po prvý raz v dvadsiatom storočí sovietska armáda. Založili tradíciu, ktorá sa, dúfam, druhým výletom v roku 1968 definitívne skončila.
Nakoľko náš príbuzný esesman-priženenec, bratislavský Nemec, svoj byt na Dunajskej 56 narýchlo opustil, nasťahovali sa tam v roku 1945 ruskí dôstojníci. Mali so sebou aj telegrafistky – natupírované báryšne v najlepšom dievčenskom veku. Boli v byte iba pár dní, ale keď odišli, byt dávali naši do poriadku pár mesiacov. (Pretože náš dom na Blumentálskej bol zbombardovaný, príbuzní rozhodli, že budeme bývať po strýcovi Stembergerovi – esesmanovi, ktorý utiekol pred Rusmi.)
Mama ma brávala so sebou do toho bytu po Rusoch upratovať. Motal som sa tetám pod nohy a jasne sa pamätám, čo upratovali. Zaostalejšia časť sovietskej armády (práve tú ubytovali v našom byte na Dunajskej ulici) totiž nepoužívala WC. Pýtate sa, kam chodila teda zaostalá časť armády na potrebu? Nikam. Uľavovali si po izbách – ako doma.
Byt sme vetrali od apríla 1945 do septembra 1946. Na lakovaných parketách sa musel opáliť starý lak spolu so zaschnutými sovietskymi fekáliami a znovu sa museli nalakovať. Dúfam, že naša generácia chlapcov z Dunajskej ulice bola posledná, ktorá zažila na vlastnej koži frontové mesto. Teraz sa nám dobre pozerá v televíznych správach na Sarajevo, Groznyj... Dnešní obyvatelia Bratislavy si nevedia predstaviť, že by žili na zbúranisku a brali vodu z rúry, ktorá trčí na Krížnej ulici. Našli sa medzi nami aj takí, ktorí využili chaos na konci vojny a rabovali.
Pamätám sa, akí sme boli udivení, keď sa v susednom dvore začali hromadiť škatule s topánkami. Kmíni z našej ulice sa dostali k samopalu, rozstrieľali zámku na dverách u Baťu a vynosili odtiaľ škatule s topánkami. So škatuľami šli manifestačne cez celé mesto. Nikto ich nelapal, lebo bola vojna. (Teda: fakticky už ani nebola – ale nikto im to nepovedal.) Rabovačka bola lákavá kratochvíľa.
Viem, že tieto riadky sa dnešným Bratislavčanom nebudú čítať najchutnejšie – ale po uliciach boli aj mŕtvoly. Desiatky mŕtvol nemeckých vojakov, napríklad okolo terajšieho Mamuta. A našli sa chodci, ktorí ich prešmátravali. Brali čižmy, okuliare, peniaze, fotografie...
Možno len tak, že to tam len tak všetko ležalo a už to nebude nikomu na nič. Muchy bzučali, rádio hralo Pusť daróžka, frantavája... a niektorým z nás – primitívnejším chlapcom z Dunajskej ulice – bolo na vracanie. Ešteže UNRA rozdávala americké žuvačky. Rusi rozdávali odznaky.
Pokračovanie nabudúce
Súčasťou edície Bratislava – Pressburg, ktorú vydáva Albert Marenčin – Vydavateľstvo PT, je aj kniha Júliusa Satinského Chlapci z Dunajskej ulice. Autor v nej spomína na roky prežité na Dunajskej ulici. Najprv býval v starom dome č. 56 oproti detskému parku, potom nad Liga pasážou a napokon v modernom činžiaku na dolnom konci ulice.
Vo Vydavateľstve PT Alberta Marenčina v edícii Bratislava – Pressburg vyšli ešte knihy: Karl Benyovszky – Malebné zákutia a dvory starého Prešporka, Prechádzka starým Prešporkom, Obrázky z prešporského geta (aj v nemeckom jazyku), Tajuplné povesti zo starého Prešporka, Železná studnička; Tivadar Ortvay – Ulice a námestia Bratislavy – Podhradie, Ferdinandovo Mesto, Mesto Františka Jozefa, Staré Mesto; Július Satinský – Polstoročie s Bratislavou; Peter Ševčovič – Z kuchyne prešporských vodníkov; Jozef Hanák – Bratislavskí fotografi a ďalšie.
