ten chodí s tou a tou! Tá a tá je rachnutá do toho a toho!
Sám som bol začudovaný a pobúrený, do koho všetkého som zaľúbený! Fámy sa vyrábali cez špeciálne vybudované lanovky z okna do okna. Presnejšie: lanovkami zo školského okna, do školského okna. Ešte presnejšie povedané: z okna dievčenskej školy do okna chlapčenskej školy. (V tom čase – okolo roku 1950 – chodili v Bratislave dievčatá a chlapci do základných škôl oddelene.)
Lanovka vyzerala takto: z okna do okna ponad dvor sa natiahla zo špulne niť a na niti sa pohybovala zápalková škatuľka, v ktorej bola písomná správa. Lanovku sme vymysleli s Jožkom Mlynárom na súkromné účely. Bývali sme v domoch oproti sebe a „telegrafovali“ sme si zápalkovou škatuľkou na niti rôzne tajomstvá (správy v škatuľke boli písané tajným písmom). Ale neopatrne sme sa s naším vynálezom zdôverili babám a ony pohotovo natiahli s nejakým zradcom chlapčenského národa lanovku medzi oknami dievčenskej a chlapčenskej triedy ponad školský dvor!
Učitelia ani školník netušili, aké pikantné správy sa šinú lanovkou ponad školský dvor. Spočiatku to boli anonymy, ktoré sa tvárili, že anonymné nie sú.
Z dievčenského okna napríklad prišla po niti správa: „Helena miluje Jula.“ Samozrejme, že si to vymysleli Zuza s Marou, ale – bez vetra sa lístok nepohne... Stal som sa Helenkiným frajerom – ani neviem ako. Celá škola sa nám uškierala. Chudera Helena... Ani ona nič netušila.
Kabína lanovky zverejňovala čoraz prekvapujúcejšie dvojice. Chlapci to preháňali. Zneužívali lanovku na politiku. Odoslali sme napríklad dievčatám do okna ponad školský dvor správu „Gottwald miluje Bacílka!“ Dievčatá si dlho lámali hlavu, ako sme to mysleli. Lanovka by bola fungovala ešte dlhé roky, lenže rozumbradovia na školskej správe zrušili rozdelenie škôl na chlapčenské a dievčenské – a bolo po paráde! Posledné ročníky sme museli chodiť do triedy s babami. Mnohí z nás ich videli zblízka po prvý raz v živote. Vymyslené dvojice (Helena - Julo, Naďa - Paľo, Anča - Imro) si automaticky sadli spolu do lavíc a nastal čas veľkej a skutočnej zamilovanosti. Pamätám sa, že som Helenke daroval z čistej lásky dva uklinčáky a prak.
Na chlapcov z Dunajskej ulice liezla jar. Lásku sme dievčatám vyjadrovali ľahkými buchnátmi po chrbte a mykaním za vrkoče. Dievčatá lásku opätovali tým, že nám písali domáce úlohy. Ale do prázdnin lásky spľaskli, vyfučali. V novom školskom roku vznikali nové dvojice.
Lanovku z okna do okna odniesol čas. Zaľúbenci sa roztratili po svete. Najkrajší chlapec z triedy Paľko Nérer žije v Austrálii. Dievčatá sa povydávali až po Ohňovú zem. Ale Štefánikova škola na Grösslingovej ulici funguje. Aj keď zrejme riaditeľ neprichádza do školy na bicykli zn. Roadster v pumpkách od firmy Nehera.
Pokračovanie nabudúce
Súčasťou edície Bratislava – Pressburg, ktorú vydáva Albert Marenčin – Vydavateľstvo PT, je aj kniha Júliusa Satinského Chlapci z Dunajskej ulice. Autor v nej spomína na roky prežité na Dunajskej ulici. Najprv býval v starom dome č. 56 oproti detskému parku, potom nad Liga pasážou a napokon v modernom činžiaku na dolnom konci ulice.
Vo Vydavateľstve PT Alberta Marenčina v edícii Bratislava – Pressburg vyšli ešte knihy: Karl Benyovszky – Malebné zákutia a dvory starého Prešporka, Prechádzka starým Prešporkom, Obrázky z prešporského geta (aj v nemeckom jazyku), Tajuplné povesti zo starého Prešporka, Železná studnička; Tivadar Ortvay – Ulice a námestia Bratislavy – Podhradie, Ferdinandovo Mesto, Mesto Františka Jozefa, Staré Mesto; Július Satinský – Polstoročie s Bratislavou; Peter Ševčovič – Z kuchyne prešporských vodníkov; Jozef Hanák – Bratislavskí fotografi a ďalšie.
