Keby sa do svetových štatistík dostali vodiči MHD v Bratislave, určite by sa vyšplhali dosť vysoko.
Vôbec som sa nečudovala, že za stredajšou nehodou električiek je pravdepodobne šoférov „ľudský faktor“. Taký faktor máme všetci a v prepchatých autobusoch a električkách, v zlej dopravnej situácii, v prekúrených alebo naopak ľadových vozidlách povážlivo klesá. Nielen na strane cestujúcich.
Neviem, čo si vo svojich záťažových situáciách myslia dispečeri, anesteziológovia alebo aj vodiči. Viem, čo si myslí kolega, keď letí k dopravnej nehode: Panebože, nech tam nie je priveľa krvi, nech tam nie sú mŕtvi! Panebože, a hlavne nech tam nie sú pozostalí, aby som sa ich nemusel nič pýtať! Nech tam stihne prísť fotograf a ja nech sa stihnem do hodiny vrátiť aj to napísať. Alebo sa radšej nemám vrátiť vôbec?
Predvčerom vodička električky, ktorou som šla domov, zastavila asi 20 metrov pred zastávkou a otvorila dvere. Myslela som, že vyženie všetkých cestujúcich, ale nie. Keď tí, čo chceli vystúpiť, vystúpili, zatvorila dvere a odfrčala povedľa čakajúcich na zastávke, akoby sa nechumelilo. Ľudský faktor. Nie sme na tom ešte tak zle, lebo všetci sa neveriacky usmievali. A jeden potúžený ujo mával za električkou a volal: „Idéééš!“
