Keď sa ľudská láva valila pomalšie a tichšie, film sa skončil smutne. Filmový amfiteáter, do ktorého sa pomestilo niekoľko tisíc divákov, sa rozprestieral rovno pod oknami Bratislavského hradu. Boli to okná na severovýchodnú stranu a obrovské plátno prírodného kina sa týčilo pred budovou bývalých hradných kasární.
Ešte skôr, za Jozefa II., patrila stavba teresiánu, kňazskému semináru pre príslušníkov všetkých národov rakúsko-uhorského mocnárstva. Tu sa približne pred dvesto rokmi pred filmovými festivalmi odohrávali prvé hádky o spisovnú slovenčinu, o prvú slovenskú gramatiku. Tu bojoval Bernolák ako lev za „de-, te-, ne-, le-, dy-, ty-, ny-, ly-“ a Liptáci za „ďe-, ťe-, ňe-, ľe-, ďi-, ťi-, ňi-, ľi“. Keby vyhral Bernolák, určite by sme nemali ani mäkké „ľ“, ani „ô“! Zle čo i len pomyslieť!
Na hradný amfiteáter sa chodilo ešte dlho po roku 1950. Tu sme videli Fanfana Tulipána, Pád Berlína aj Tancovala jedno leto. Pred plátnom bolo aj obrovské javisko, na ktorom sa konali estrádne programy.
Ani sa mi už veriť nechce, že som tam videl živého Vlastu Buriana. Vystupoval s klaviristom, spieval a rozprával. Moja generácia zažila v hradnom amfiteátri ešte aj chýrneho Kálmána Latabára z Budapešti a Františka Dibarboru, miláčika slovenského národa. V tom čase televízia nebola a za bavičmi musel ísť každý osobne hore na hradný kopec.
Boli to nádherné večery! Rodičia púšťali do prírodného kina aj naše frajerky – takže cestou domov sme sa z davu strácali po hradných schodoch do zákutí starej židovne, postupovali sme Vydricou a Vajanského nábrežím. Pre mladých Bratislavčanov bol letný amfiteáter na hradnom kopci rituálnym miestom. Hoci filmy sa končili pred polnocou, nikto sa nebál tmavých uličiek a podozrivých tieňov. Na východnej strane hradného kopca sa v lete tancovalo. Do tanca hrali známe bratislavské kapely, parket bol vždy zaplnený do posledného miestečka. Hradná vináreň istý čas pustla, ale v 70. rokoch ju zrenovovali a zrazu bola veľmi elegantná. Chlapci z Dunajskej ulice ju volali U Šalgoviča podľa jedného z vtedajších papalášov.
Filmový amfiteáter pod ruinami Hradu po čase zmizol. Z ruín sa totiž opäť stal obývateľný Hrad. (“Obývateľný“ je silné slovo, pretože tam strašne ťahá a ťažko sa dá v zime vykúriť...) Stavbári potrebovali miesto na miešanie malty, na žeriavy a kladkostroje. Amfiteáter musel ustúpiť a stratiť sa z dejín Bratislavy tak ako aj všeličo iné v druhej polovici 20. storočia.
Ktovie, či budú chodiť v budúcnosti za hviezdnatých letných nocí Bratislavčania pešo dolu hradným kopcom? Ktovie, či si v novom tisícročí niekto spomenie na krásne filmové premiéry pri teresiáne? A na obrovské manifestácie komunistov za bieleho dňa. Kričali: „Stalin, Gottwald, Široký – nech nám žijú naveky!“ Do večnosti odišli nielen tí traja, ale aj náš všetkými milovaný hradný amfiteáter.
Pokračovanie nabudúce
Súčasťou edície Bratislava – Pressburg, ktorú vydáva Albert Marenčin – Vydavateľstvo PT, je aj kniha Júliusa Satinského Chlapci z Dunajskej ulice. Autor v nej spomína na roky prežité na Dunajskej ulici. Najprv býval v starom dome č. 56 oproti detskému parku, potom nad Liga pasážou a napokon v modernom činžiaku na dolnom konci ulice.
Vo Vydavateľstve PT Alberta Marenčina v edícii Bratislava – Pressburg vyšli ešte knihy: Karl Benyovszky – Malebné zákutia a dvory starého Prešporka, Prechádzka starým Prešporkom, Obrázky z prešporského geta (aj v nemeckom jazyku), Tajuplné povesti zo starého Prešporka, Železná studnička; Tivadar Ortvay – Ulice a námestia Bratislavy – Podhradie, Ferdinandovo Mesto, Mesto Františka Jozefa, Staré Mesto; Július Satinský – Polstoročie s Bratislavou; Peter Ševčovič – Z kuchyne prešporských vodníkov; Jozef Hanák – Bratislavskí fotografi a ďalšie.
