Tieto Vianoce som bola medzi tými, ktorým sa to nepodarilo. Vybrala som sa teda na jednu z dvoch pohotovostí pre dospelých – na ružinovskú polikliniku.
Svoju úbohosť a najmä úbohosť postsocialistického zdravotníctva som pocítila, keď som otvorila dvere do miestnosti trikrát tri metre, na prasknutie plnej ľudí. Sedeli na sivých čalúnených sedadlách, postávali, kašľali a smrkali.
Je vôbec možné, že v hlavnom meste, ktoré má pol milióna obyvateľov, funguje takáto pohotovostná starostlivosť? Nejde len o viachodinové čakanie, ale aj o to, kde a za akých podmienok sa čaká.
Dnu som ani nešla. Cestou domov som sa zastavila na benzínovej pumpe po nápoje. Pumpárka bola v podobnom stave ako ja. „Pekné sviatky,“ želá jej pán predo mnou. „Aj vám, ja idem odtiaľto rovno k doktorovi,“ odpovedá pumpárka.
V tej chvíli som si spomenula na lekára, ktorý sa sťažoval na služby na pohotovosti: chodia tam ľudia, ktorým sa neoplatí zájsť k lekárovi v ordinačných hodinách. Nemám čas byť chorý, ako sa hovorí v reklame.
