Oslavovať posledný deň v roku na námestiach s hudobným programom a ohňostrojom je záležitosťou niekoľkých rokov. Desaťročia predtým bývali zábavy skromnejšie, a hlavne sa diali za zatvorenými dverami.
Vladimír Tomčík zo združenia Devínska brána hovorí, že v tento deň v starom Prešporku platilo nejesť žiadne vtáctvo, aby v budúcom roku šťastie neuletelo. „Na polnoc sa pripíjalo Palugyayovým alebo Hubertovým sektom, ale tradičným nápojom mrazivých dní a večerov starej Bratislavy bol wärmlich - niečo medzi stredoslovenským hriatym a punčom.“
Až neskôr sa Silvester začal oslavovať v reštauráciách, kaviarňach, v Redute alebo v telocvičniach. Hlavne však doma.
V klube s umelcami
„Ak sme neboli doma, chodili sme do umeleckých klubov, svoj vtedy mali spisovatelia na Štefánikovej, ďalší mali výtvarníci, novinári,“ hovorí herečka Mária Kráľovičová. Chodievala často do budmerického domova spisovateľov, hneď po skončení silvestrovského predstavenia v divadle. „Program sme si robili sami, bývalo veselo, družne, keď sme tiahli.“ Chodilo sa aj do Štefánky alebo Luxorky.
Slušný Silvester
Neskôr, v 70. rokoch už veľa možností nebolo, hovorí Ladislav Snopko.
„Za Husákovej normalizácie sme chodievali na chatu mimo mesta a tam bolo vždy veselo. Nikdy sme sa nemohli vrátiť na to isté miesto. Raz na Jankovom vŕšku sme to tak roztočili, že keď tam neskôr na seminári o filmových kluboch rečnil minister kultúry Válek, v kuloároch upozorňoval, aby sa všetci správali slušne a nie ako Vargova partia na Silvestra. Boli sme tam s Vladimírom Mertom, Vláďom Mišíkom a ďalšími asi osemdesiatimi kamarátmi, a paradoxne Marián Varga vôbec nepil.“
Keď partia oslavovala v Bratislave, tak na Gorazdovej v prenajatom dome. „Prišli k nám kamaráti s hudbou a šampanským.“ V tých časoch by totiž väčšiemu zhromaždeniu v uliciach mohlo hroziť zatýkanie.
Konfety, šampanské
Hudobník Peter Lipa si pamätá na Silvestre vo Véčku, legendárnom klube na Námestí SNP.
„Vždy tu hrala kapela a tancovalo sa až do rána. Boli aj konfety, šampanské, program.“ Jeden rok hral na Silvestra aj on s kapelou Blues Five. Kapely sa každý rok menili podľa toho, ktorá bola najviac v kurze. „Výhoda Véčka bola, že keď sa tu zavreli dvere, komunizmus pre nás neexistoval. Boli sme slobodní,“ hovorí Lipa.
Po zábave vo Véčku sa ešte zvyklo chodiť po ďalších baroch alebo sa šlo k niekomu na byt. Tam sa píjavalo bowle. Výber podnikov ako dnes neexistoval. Občas sa chodilo do Františkánov alebo do Slovenskej pivnice.
Neskôr, v 90. rokoch si mnohí pamätajú oslavy výročia vzniku samostatnej republiky z Námestia SNP. Ako povedal Vladimír Talian zo združenia Hlava 98, ktoré dnes organizuje Silvestra, práve to, aké boli, združenie inšpirovalo. „Do roku 1998 sa na námestiach v hlavnom meste stretávali len súperiaci politici a ich prívrženci si pod nohy hádzali pirátov,“ povedal.
Organizovaných osláv sa každoročne zúčastňujú tisíce domácich, ale aj turistov.
Legenda o rytierovi
K Silvestru v Prešpork sa viazala legenda o otáčajúcom sa rytierovi, ochrancovi práv mesta.
Sochu na fontáne na Hlavnom námestí mnohí Bratislavčania nazývajú Rolandom, ochrancom práv mesta. V skutočnosti je socha portrétom Maximiliána II., cisára, ktorý dal fontánu v roku 1572 postaviť.
Tradičného ochrancu výsad stredovekých miest a patróna mestských privilégií prijali starí Prešporčania natoľko, že o jeho zázračnej schopnosti vymysleli hneď niekoľko legiend.
Vraví sa, že socha rytiera na vrchole piliera sa dokáže otočiť okolo svojej osi. Stáva sa to však len jedenkrát do roka. Tento pozoruhodný úkaz môžu vidieť iba niektorí. Jedna verzia legendy hovorí, že vidieť ho točiť sa môžu len panny. Ak ho skutočne uvidia otočiť sa, do roka sa vydajú.
Druhá – historickejšia verzia tvrdí, že rytier Roland sa otočí, aby vzdal hold radným pánom, ktorí v minulosti zahynuli pri obrane mesta.
Svojím mečom pritom pozdraví každú zo štyroch svetových strán, aby tak požehnal mestu, ktoré ochraňuje.
(dot, tahaky-referaty.sk)
Autor: Dorota Kráková FOTO SME – PAVOL FUNTÁL
