Chlapci z Dunajskej ulice dobyli palác útokom. Obsadili sme všetky záujmové krúžky. Všetko tam bolo pre nás romantické a exotické.
Chlapčiská si najviac získal nápad postaviť v parku parašutistickú vežu. Už sme tam mali ľahkoatletický štadión s tribúnou, vzadu v parku bola minizoologická záhrada, ale parašutistická veža nás lákala ako magnet. Vztýčili ju z dreva a pod vedením inštruktorov sme mohli skákať z tej výšky – bez padáka! – do trávy.
Skákalo sa bez padáka, to je pravda. Ale boli sme priviazaní na dlhom lane. Nešlo o voľný pád z výšky. Išlo o detský variant parašutistického skoku. Akýsi švindľovaný predpotopný „bandydžamping". Davy chalanov postávali pod vežou a čakali, kým sa dostanú hore.
Neviem presne, aká vysoká bola tá drevená konštrukcia, ale bola vyššia ako najvyššie stromy v parku. Nebolo v tom čase väčšieho šťastia pre chalanov ako skočiť si z tej veže.
Pod vežou bokom bol veľký detský amfiteáter, kde sme už v tom čase – my budúci šoumeni – robili pokusy na obecenstve. Ľudové tance, scénky, dychovka, detskí konferencieri, kvízmajstri, to bol program nedeľného popoludnia.
V sedemdesiatych rokoch ľahkoatletický štadión splanírovali a znovu obnovili park s lavičkami.
Chlapcov z Dunajskej ulice po zbúraní parašutistickej veže prestal park zaujímať a stiahli sa späť na rodné teritóriá.
Bazény a šatne v parku na Dunajskej tiež zmizli, takže nebolo kde fajčiť. Prvé ilegálne šluky sme totiž absolvovali v opustených kabínach kúpaliska na Dunajskej. Fajčiarov sa vošlo do jednej maličkej kabíny aj päť-šesť. Dymisko sa odtiaľ kúdolilo také nápadné, že nás tam dospeláci objavili a rozprášili. Cigarety za nášho detstva neboli s filtrom. V tom čase ešte neboli vynájdené. Bulharské Feminy mali síce náustok zo zlatého papiera, ale filtrované neboli. Prvé filtrované boli Marice. My znalci tabakového priemyslu sme nedali dopustiť na Detvy (desať kusov za jednu korunu). Zámožnejší sa nehanbili šlohnúť otcom glóbusky (dve koruny dvadsať halierov).
Po rokoch človek žasne, ako zarážajúco nezdravo sme žili. Ešteže sme chodili čundrovať! Na čundri sme sa nadýchali čerstvého vzduchu na celý rok. Chodili sme stanovať do Malých Karpát a v noci sme sa báli.
V Malých Karpatoch sa síce v noci nič nedialo, ale my sme sa aj tak báli. Striedali sme sa pri ohníku na stráži. Ten, čo strážil, sa bál najviac. Ja som si pre medvede, vlky a zbojníkov nahlas pospevoval.
Doteraz sa čudujem, ako z nás chlapcov z Dunajskej ulice mohli po tom všetkom vyrásť takí nebojácni ľudia.
Pokračovanie nabudúce
Súčasťou edície Bratislava – Pressburg, ktorú vydáva Albert Marenčin – Vydavateľstvo PT, je aj kniha Júliusa Satinského Chlapci z Dunajskej ulice. Autor v nej spomína na roky prežité na Dunajskej ulici. Najprv býval v starom dome č. 56 oproti detskému parku, potom nad Liga pasážou a napokon v modernom činžiaku na dolnom konci ulice.
Vo Vydavateľstve PT Alberta Marenčina v edícii Bratislava – Pressburg vyšli ešte knihy: Karl Benyovszky – Malebné zákutia a dvory starého Prešporka, Prechádzka starým Prešporkom, Obrázky z prešporského geta (aj v nemeckom jazyku), Tajuplné povesti zo starého Prešporka, Železná studnička; Tivadar Ortvay – Ulice a námestia Bratislavy – Podhradie, Ferdinandovo Mesto, Mesto Františka Jozefa, Staré Mesto; Július Satinský – Polstoročie s Bratislavou; Peter Ševčovič – Z kuchyne prešporských vodníkov; Jozef Hanák – Bratislavskí fotografi a ďalšie.
