O niečo menší dav oblieha slávne divadlo v zlej štvrti Paríža. Po predstavení sa do krčmy medzi divákov zamiešajú aj herci s režisérkou.
Plné je aj jedno z mnohých divadielok. Zvnútra pripomína naše staré Národné. Alebo kino, ktoré existuje spolu s ďalšími troma na jednej ulici.
Všade sú ľudia, ktorých niečo zaujíma, chcú niečo vidieť. A majú obrovský výber. Ako im je len dobre, závidela som.
V Bratislave je to asi inak. Pred týždňom tu prestalo premietať ďalšie kino. Malé kiná s budovateľskými názvami zanikli už dávno. Študentské filmové kluby, na ktoré sa tesne po revolúcii stáli takisto rady, nemajú divákov. Znamená to, že sa minuli nielen manželia v stredných rokoch, ktorí si občas vyjdú za kultúrou, ale aj zvedavá mládež?
Odborníci, takisto našinci, hovoria, že nezáujem o kultúru, v tomto prípade o kiná, je medzinárodný jav. Ja som zažila niečo úplne iné. A nehovorte mi, že nemáme peniaze ani poukazy od ministerstva.
