Vnútro toho štvoruholníka tvoril rozsiahly pozemok kláštorných sestier. Ešte dlho do dvadsiateho storočia vyzeral kláštorný dvor a záhrada ako v idylickom stredoveku: na zeleninových hriadkach pracovali rehoľné sestry, zo strany Jakubovho námestia mali hlavnú budovu, kaplnku a ubytovacie priestory. Z druhej strany – z Grösslingovej – ulice sme chodili k sestrám do škôlky.
Pamätám sa, ako som vždy vyhorel od sestier, pretože ma celé zľaknuté hľadali po záhrade. Kým sa ostatné deti pekne hrali, ja som chodil „poza škôlku“. Nemusel som chodiť ďaleko. Schovával som sa v záhone paradajok kláštornej záhrady. Čupel som medzi štekmi a vôbec som sa neohlasoval, keď ma volali po mene. Stačila ich chvíľková nepozornosť, a už som bol učupený medzi hriadkami.
Svoju kariéru škôlkara na Grösslingovej som zakončil v posteli matky predstavenej. To bolo tak: na vianočnú besiedku ma obliekli do zamatových šiat a bielych pančúch s lakovanými topánkami. Mal som dirigovať detský zbor. Dôležitosť dirigentskej funkcie vyvolala vo mne takú trému, že som pred vystúpením zamdlel a zobudil som sa až v pásikavých perinách matky predstavenej. Sestričky mi vymieňali studené obklady na čele a bohviekto oddirigoval koncert... Asi si sestry na čele s matkou predstavenou vydýchli, keď ma rodičia odviedli do škôlky na Ferienčikovej.
Pozrieť sa na vnútro spomínaného štvoruholníka z leteckého pohľadu v rokoch 1968 – 1990 by považovala naša kontrarozviedka za špionážny čin. Namiesto mníšok sa v štvoruholníku usídlili ruskí vojaci. Sovietska armáda premenovala Jakubovo námestie na Leninovo (busta bola uprostred námestia) a nikto z nás už sa nedozvedel, čo sa stalo so škôlkou a zeleninovou záhradou. Istý čas tam sídlila aj bratislavská posádková hudba, ale Rusi ju vypoďkali, aby mali súkromie. (Posádková hudba hráva na letisku hymny. Najlepšie by bolo, keby bývala priamo na letiskovej ploche...) Ale aj sovietska armáda sa už vrátila domov. Sám neviem, čo by som videl teraz z lietadla vo štvoruholníku uprostred mesta.
Zo strany Grösslingovej prerazili kúpeľníci. V dome, kde bývali Aufrichtovci a Sarkovci, môžete ísť aj vo všedný deň do perličkového kúpeľa, a vôbec zušľachtiť sa na tele i na duši. Dom, v ktorom bola kláštorná škôlka, už nejestvuje. Na jeho mieste postavili krajší, vyšší a modernejší. Čo je so záhradou vzadu, naskutku neviem.
Bolo by načim po rokoch nazrieť dovnútra magického štvoruholníka. Len tak – bez lietadla. Rozmýšľam, z ktorej strany štvoruholník načať. Možno z Jakubovho námestia. Ale tam teraz sídlia usmievavé mladé rehoľné sestry a ja som okúňavý. Možno nás pustia dozadu Rómovia z Lazaretskej. Ak sa do štvoruholníka dostanem – podám vám správu.
Pokračovanie nabudúce
Súčasťou edície Bratislava – Pressburg, ktorú vydáva Albert Marenčin – Vydavateľstvo PT, je aj kniha Júliusa Satinského Chlapci z Dunajskej ulice. Autor v nej spomína na roky prežité na Dunajskej ulici. Najprv býval v starom dome č. 56 oproti detskému parku, potom nad Liga pasážou a napokon v modernom činžiaku na dolnom konci ulice.
Vo Vydavateľstve PT Alberta Marenčina v edícii Bratislava – Pressburg vyšli ešte knihy: Karl Benyovszky – Malebné zákutia a dvory starého Prešporka, Prechádzka starým Prešporkom, Obrázky z prešporského geta (aj v nemeckom jazyku), Tajuplné povesti zo starého Prešporka, Železná studnička; Tivadar Ortvay – Ulice a námestia Bratislavy – Podhradie, Ferdinandovo Mesto, Mesto Františka Jozefa, Staré Mesto; Július Satinský – Polstoročie s Bratislavou; Peter Ševčovič – Z kuchyne prešporských vodníkov; Jozef Hanák – Bratislavskí fotografi a ďalšie.
