Po ulici sa potulovali samí dobráci. Takí, ktorých som nestretol, ako je rok dlhý. Napríklad členovia tatranskej horskej služby. „Čo robíte na Štedrý deň na našej ulici?“ pýtam sa ich. „Zostali nám nejaké stromčeky, radi by sme ich rozdali kamarátom v Bratislave.“
A skutočne: v skriňovej Avii boli krásne jedličky. Hneď som sa stal ich manažérom a stromčeky sme poroznášali.
Medzitým sme „zapúšťali“ Vianoce. Dolu gágorom pošli všelijaké frndžalice. Podaktoré gazdinky už mali aj hriatô. Samozrejme, že som sa zobudil vo Vysokých Tatrách. Dobráci z horskej služby sa len škerili.
Nebolo to prvý ani posledný raz, čo som prešvihol Štedrý večer. Toho dátumu sa bojím.
O rok som zasa vynášal smeti. Na pyžame som mal kožuch, ale keď pristálo redakčné auto z dákych novín a oznámili mi, že majú v redakcii „pikkojoula“ (čo znamená po fínsky „malé Vianoce“), nezaváhal som a dal som sa na redakčné „zapúšťanie Vianoc“ odviezť v pyžame.
Kožuch som zavesil v redakcii na vešiak. Keď redaktorky a korektorky zistili, že mám na sebe len pyžamu, veľmi sa potešili. Nastala neviazaná predvianočná zábava a zasa som prišiel domov až na Prvý sviatok vianočný!
Nie a nie trafiť presný termín svätovečera. Už som mal z toho v mladosti traumu. Trvalo dlhé roky, kým mi vymizla z duše.
Prežil som Štedrý večer už aj v kasárni s tými, ktorých nepustili domov, na lodi Bratislava v zimnom prístave, kde som si pospal cez Vianoce v kajute...
Bol som počas Štedrého večera aj vo vlaku z Prahy. Tešil som sa domov. Aj darček som mal nádherný. V tapacírovanej škatuli príbor s drevenými rúčkami pre šesť osôb. Čo čert nechcel: vlakoví poštári ma pozvali dopredu do svojho rodného poštového vagóna.
Počas Štedrého dňa hrali – ako vždy – karty a popíjali z maličkých suvenírových fľaštičiek rôzne fernety, black and whity, slivovice, brandy, pepermintku atď. Poviete si: poldecová suvenírová fľaštička neuškodí. Lenže vlakoví poštári mali tie fľaštičky v koši na bielizeň. Do koša sa zmestili milióny fľaštičiek a my sme ich z Prahy do Bratislavy vycucali všetky!
Na Prvý sviatok vianočný som sa zobudil na odstavnej stanici pri Stollwercku nad Peknou cestou. Bol som v spacom vagóne. Vlakoví poštári ma zradili a ušli k rodinám, domov k maminkám!
Som rád, že som sa dožil veku, keď ma už na Štedrý deň dobráci na našej ulici nechajú na pokoji. Pre istotu však nevychádzam z domu a čakám na príchod Ježiška tichučko ako baránok.
Vyzývam všetkých, ktorí sa nepolepšili a budú tráviť Štedrý večer na svojich utajených chodníčkoch s kamarátmi, aby sa polepšili, vstúpili do seba a išli domov.
Bohatého Ježiška vinšuje Július Satinský.
Pokračovanie nabudúce
Súčasťou edície Bratislava – Pressburg, ktorú vydáva Albert Marenčin – Vydavateľstvo PT, je aj kniha Júliusa Satinského Chlapci z Dunajskej ulice. Autor v nej spomína na roky prežité na Dunajskej ulici. Najprv býval v starom dome č. 56 oproti detskému parku, potom nad Liga pasážou a napokon v modernom činžiaku na dolnom konci ulice.
Vo Vydavateľstve PT Alberta Marenčina v edícii Bratislava – Pressburg vyšli ešte knihy: Karl Benyovszky – Malebné zákutia a dvory starého Prešporka, Prechádzka starým Prešporkom, Obrázky z prešporského geta (aj v nemeckom jazyku), Tajuplné povesti zo starého Prešporka, Železná studnička; Tivadar Ortvay – Ulice a námestia Bratislavy – Podhradie, Ferdinandovo Mesto, Mesto Františka Jozefa, Staré Mesto; Július Satinský – Polstoročie s Bratislavou; Peter Ševčovič – Z kuchyne prešporských vodníkov; Jozef Hanák – Bratislavskí fotografi a ďalšie.
