Kone sa už tešili na dôchodok. Bolo to na nich vidieť. Kto by sa netešil na pokojnú starobu, keď sa narodí ako ťažné zviera? Najhroznejšiu službu mali tie dva, ktoré krútili veľký kolotoč v Petržalke. Striedali sa – ale aj tak to muselo byť pre ne veľmi jednotvárne. Chodiť v kruhu po celý deň do zhlúpnutia! Teraz sú na tom podobne šoféri autobusov a trolejbusov. Ešteže pri tom sedia.
Najpokojnejším dojmom na mňa pôsobili poštárske koníky. Dali sa potľapkať a nikdy som ich nepočul nahlas zaerdžať. Občas si spravili poštári prestávku v Kysuckom hostinci. Koňovi pred krčmou zavesili na hlavu vrece so senom. Aby mal dačo pod zub. Kôň znalecky pokyvoval hlavou a žral, vzadu v záhrade sedel jeho poštový panáčik, znalecky pokyvoval hlavou nad pivom a slopal. V tom čase kočiši nemuseli fúkať – a vôbec, policajti boli milí a nosili veľké kožené brašny na okovy a na zápisnicu.
Keď sa poštár osviežil, vrece koňovi sňal z hlavy a šli ďalej. Vtedy sme my, chlapci z Dunajskej ulice, už stáli vzadu na stupienku a držali sa zamrežovaného okienka na koči. Občas dostal bičom nielen koník vpredu, ale aj my vzadu. Vždy sme sa tešili, keď v podchode nášho domu zaznel dupot kopýt. Bol to strýkov kôň Reslovák.
V tom čase sa niektoré obce okolo Bratislavy reslovakizovali a strýko (Maďar) z trucu volal svojho koňa Reslovák. Reslovák vošiel s hrdo vztýčenou hlavou do dvora, zaerdžal a z voza začali skladať všelijaký tovar z dediny. Po roku 1947 už vozy nezastavovali financi a nedívali sa, čo vezú závozníci pod plachtami z dediny do mesta. Povojnový čierny trh dohasínal. V obchodoch už bol na lístky cukor, múka aj masť. Naša domovníčka však konský záprah v dome nemala rada.
Raz Reslovák vybral oblúk do podbrány tak tesne, že odvalil kus parádnej štukatúry. Nuž ale na vine nebol Reslovák, ale Maďar na voze! Neskoro trhol opratami doprava. Tak to bolo, pani domovníčka! Kôň za nič nemohol.
So zmenou smeru jazdy mali kone v meste problémy. Vozy ani kone nemali blinkre. Odbočenie ukazoval furman bičom. Občas sa dedinský kôň aj splašil, keď za ním zatrúbilo auto. Ale Reslovák nie. Bol pokojná povaha. Aj tá odbitá štukatúra v našom podjazde ho veľmi mrzela. Otvorene sa nevyjadril, ale stál na dvore veľmi pokorne a zahanbene. Nuž a keď domovníčke nakládol poriadnu pariacu sa kôpku rovno pod okno – bolo definitívne po ich kamarátstve. Ale vtedy sa v Bratislave znášali maďarské kone, rumunskí námorníci, angorské mačky, slovenskí policajti aj deti na židovni a nikto sa nestaral o národnostné otázky.
Sem-tam sa objavil v krčme aj dáky janičiar. Ale on sám o tom nevedel, že je janičiar. Mne doteraz vŕta v hlave, či náhodou aj ja nie som janičiar.
Taká bola Dunajská ulica v časoch, keď po nej ešte behali kone. No behali... skôr dôstojne – ako sa na ťažné zvieratá patrí – vykračovali v chomútoch do dvadsiateho storočia.
Pokračovanie nabudúce
Súčasťou edície Bratislava – Pressburg, ktorú >vydáva Albert Marenčin – Vydavateľstvo PT, je aj kniha Júliusa Satinského Chlapci z Dunajskej ulice. Autor v nej spomína na roky prežité na Dunajskej ulici. Najprv býval v starom dome č. 56 oproti detskému parku, potom nad Liga pasážou a napokon v modernom činžiaku na dolnom konci ulice.
Vo Vydavateľstve PT Alberta Marenčina v edícii Bratislava – Pressburg vyšli ešte knihy: Karl Benyovszky – Malebné zákutia a dvory starého Prešporka, Prechádzka starým Prešporkom, Obrázky z prešporského geta (aj v nemeckom jazyku), Tajuplné povesti zo starého Prešporka, Železná studnička; Tivadar Ortvay – Ulice a námestia Bratislavy – Podhradie, Ferdinandovo Mesto, Mesto Františka Jozefa, Staré Mesto; Július Satinský – Polstoročie s Bratislavou; Peter Ševčovič – Z kuchyne prešporských vodníkov; Jozef Hanák – Bratislavskí fotografi a ďalšie.
