V novodobých dejinách našej ulice občas prekvapene zastanem a zisťujem, čo všetko je momentálne umŕtvené, stroskotané, zarastené burinou. Konáre mohutných krovísk trčia na Lazaretskej pomedzi plot chodcom rovno do tvárí. Samozrejme, že pár krokov od buriny je moderná banka (z bývalej cukrárne sa prebúrala banka do bývalej mliekarne a pohŕdavo ignoruje burinou zarastené, opustené kamenárstvo).
To kamenárstvo bol pre nás chlapcov z Dunajskej ulice dôležitý strategický bod. Boli časy, že tam burina nerástla a celý deň bolo počuť veselé údery kamenárov, piskot leštičky na mramor, zvuk brusičky a dokonca spev príslušníkov poctivého kamenárskeho cechu. Podľa jedného slávneho kamenára som dokonca ráno vstával. Spomienka vyzerá ako záber z neorealistického talianskeho filmu: skoro ráno po popršanej ulici ide na bicykli v montérkach aristokrat. Že sa v montérkach nenarodil, je isté. Prezrádza ho umelecký baret na hlave a vrch montérok nedbalo prevesený cez plecia ako pelerína.
Presvišťal popod naše okná na bicykli skoro ráno. Najprv sa približoval zvuk: nádherné vyhvizdovanie výlučne verdiovských opier. Potom prefrčal kamenár na bicykli. Pravý františkánsky mních, ktorého sme všetci volali Chryzo. (Kláštorným menom sa volal Chryzostomos = Zlatoústy, ale kamaráti mu hovorili Chryzo. )
Za socializmu stačilo, aby bol niekto františkán, a súd ho obvinil z vlastizrady. Aj si nejaké roky odsedel, aj budoval ako väzeň-kamenár mohutný pamätník na Slavíne, a keď ho naveľa-naveľa pustili z komunistickej basy, vypiskoval si na bicykli ranné árie a pracoval na našej ulici u kamenárov. Chodil štýlovo k Františkánom na víno, býval štýlovo v izbietke pri františkánskom kostole (niektorí z nás k nemu chodievali hrávať karty) a vôbec – bol to štýlový renesančný nezlomný velikán. Františkán-velikán. Veľmi sme si ho vážili. Fráter Chryzo mal sonórny hlásateľský bas. Hovoril múdro, vtipne a až do konca svojho života neprejavil zatrpknutosť, hoci mu život (čiže komunisti) pripravil v Bratislave niekoľko pekelných rokov.
Mal som tú česť zhovárať sa s Chryzom, už keď som bol dospelý chlapec z Dunajskej ulice. Prekvapil ma svojím rozhľadom a sčítanosťou. Štátna moc v päťdesiatych rokoch robila z takýchto aristokratov ducha kamenárov. Ale Chryzo dokázal, že aj montérky sa dajú nosiť ako šľachtický odev. Nikdy ho nikto nepočul povedať škaredé slovo. Vypiskoval si za svitania na ceste do kamenárstva svoje svetové melódie a prinášal Dunajskej ulici jas.
Chryzo si zaslúži, aby sme naňho my chlapci z Dunajskej ulice spomínali v dobrom a nikdy jeho svetlú pamiatku nezradili. (Aj keby z nás všetkých zasa porobili zlí ľudia kamenárov.)
Stojím medzi trčiacimi haluzami na chodníku, dívam sa do dvora kamenárstva zarasteného burinou, na vybité okná a bezútešný priestor uprostred hlavného mesta... Je mi smutno za Chryzom, františkánskym kňazom-kamenárom. P. S. Občianskym menom sa volal: Daj mu Pán Boh večnú slávu!
Pokračovanie nabudúce
Súčasťou edície Bratislava – Pressburg, ktorú vydáva Albert Marenčin – Vydavateľstvo PT, je aj kniha Júliusa Satinského Chlapci z Dunajskej ulice. Autor v nej spomína na roky prežité na Dunajskej ulici. Najprv býval v starom dome č. 56 oproti detskému parku, potom nad Liga pasážou a napokon v modernom činžiaku na dolnom konci ulice.
Vo Vydavateľstve PT Alberta Marenčina v edícii Bratislava – Pressburg vyšli ešte knihy: Karl Benyovszky – Malebné zákutia a dvory starého Prešporka, Prechádzka starým Prešporkom, Obrázky z prešporského geta (aj v nemeckom jazyku), Tajuplné povesti zo starého Prešporka, Železná studnička; Tivadar Ortvay – Ulice a námestia Bratislavy – Podhradie, Ferdinandovo Mesto, Mesto Františka Jozefa, Staré Mesto; Július Satinský – Polstoročie s Bratislavou; Peter Ševčovič – Z kuchyne prešporských vodníkov; Jozef Hanák – Bratislavskí fotografi a ďalšie.
