Na električkách sa tvorili ľudské strapce. Ľudia mohli vtedy visieť nielen z predných dverí, ale aj zo zadných. Čo je predok a čo zadok električky, bolo otázne. Vtedajšie vozne boli stavané tak, aby sa na konečnej stanici nemuseli otáčať.
Vodič električky na konečnej vzal riadiacu kľuku pod pazuchu a prešiel z predku vozňa dozadu. Vzadu nasadil kľuku, zacengal a električka sa pohla dopredu. V podstate celú trať cúvala, ale nakoľko sa na konečnej zadok stal predkom, nešlo už o cúvanie, lež o napredovanie. Na druhej konečnej stanici sa opäť predok stal predkom a zadok zadkom.
Aj dvere po stranách električky sa striedali. Cestou tam boli nástupné a výstupné dvere otvorené na jednej strane električky a cestou späť ich konduktori zamkli a otvorili dvere na strane opačnej. (Dúfam, že sa pri čítaní týchto spomienok na fungovanie historických električkových vozňov nezbláznite... je to veľmi náročné čítanie. Sústreďte sa!)
V deň futbalového zápasu bolo všetko inak. Ľudia viseli na električkách spredu i zozadu. Najbojovnejší obsadili zadný nárazník. Predný nemohli, lebo by ich videl „kalauz“ (vodič) a zohnal by ich kľukou. Nikdy nezabudnem na chvíľu, keď sme vybehli s pánom farárom Drewekom z Kostola sv. Ladislava pri Manderláku rovno počas omše von k električke.
V zákrute totiž jeden, ktorý trčal z ľudského strapca na schodíkoch električky, brnkol hlavou o betónový stĺp uprostred koľajiska a naskutku zostal ležať pred kostolom s rozbitou gebeňou. Niekto to prišiel povedať pánu farárovi, a kým prišla sanitka, udelili sme človeku s rozbitou hlavou posledné pomazanie.
Posledné pomazanie = prvá pomoc, ktorú poskytuje cirkev, aby sa človek, ktorý melie z posledného, dostal bez prieťahov do neba. Poznámka pre neveriacich pohanov.
Stál som v miništrantskej kamizole pri farárovi a prvý raz v živote som videl pani Smrť zblízka. Ten človek mal otvorenú hlavu. Bol pri vedomí, ale nevedel, že má otvorenú hlavu.
Odvtedy som neraz videl pani Smrť zblízka – ale tá na koľajniciach električky bola pre mňa, malého chlapca najotrasnejšia. Vodič električky ani nezbadal, že mu niekto vypadol, a pokračoval v ceste na futbal.
Napriek občasným obetiam bol futbalový deň obrovským sviatkom. Najmä ak náš Slovan získal titul majstra.
Po takom zápase celý štadión (desaťtisíce Bratislavčanov) nadšene kráčal z Tehelného poľa po Krížnej a Špitálskej ulici až po Manderlák a kričal: „Nech žije Slovan!“ Ľudia kričali na slávu Pažickému, Tegelhoffovi a ostatným až po Doda Reimana.
Nakoľko v Manderláku vtedy býval najobľúbenejší slovenský komik Fero Dibarbora, dav pred rozchodom nadšene prevolával na slávu aj jemu.
Električky museli v tom čase úctivo stáť. Ľudia boli nielen na koľajniciach, ale plno ich bolo aj po strechách električiek. Vyzeralo to tu ako v Bombaji alebo v Riu de Janeiro.
Pokračovanie nabudúce
Súčasťou edície Bratislava – Pressburg, ktorú vydáva Albert Marenčin – Vydavateľstvo PT, je aj kniha Júliusa Satinského Chlapci z Dunajskej ulice. Autor v nej spomína na roky prežité na Dunajskej ulici. Najprv býval v starom dome č. 56 oproti detskému parku, potom nad Liga pasážou a napokon v modernom činžiaku na dolnom konci ulice.
Vo Vydavateľstve PT Alberta Marenčina v edícii Bratislava – Pressburg vyšli ešte knihy: Karl Benyovszky – Malebné zákutia a dvory starého Prešporka, Prechádzka starým Prešporkom, Obrázky z prešporského geta (aj v nemeckom jazyku), Tajuplné povesti zo starého Prešporka, Železná studnička; Tivadar Ortvay – Ulice a námestia Bratislavy – Podhradie, Ferdinandovo Mesto, Mesto Františka Jozefa, Staré Mesto; Július Satinský – Polstoročie s Bratislavou; Peter Ševčovič – Z kuchyne prešporských vodníkov; Jozef Hanák – Bratislavskí fotografi a ďalšie.
