Po čase musela začať zvieratká rozdávať, niektoré darovala aj do skutočnej zoo – väčšiu neslobodu tak vymenili za menšiu. Neviem, ako sa im darí, ale zvieratká u mojej priateľky sú zdravé a navonok im nič nechýba.
Všetkých hostí, samozrejme, vždy najviac tešila opica. Bola nesmierne zábavná, vyvádzala a stále sa škerila. O to prekvapujúcejšie bolo, keď sa jedného dňa už nezobudila, hoci podľa lekára bola úplne v poriadku. Plakali sme.
A ja, už poučená Darwinom, Orwellom aj Vonnegutom, som si navyše uvedomila, že veselá tvár ešte nič neprezrádza o skrytom, pomalom umieraní.
A tak, keď stretnem napríklad vysmiateho obyvateľa petržalských terárií, hneď spozorniem, lebo možno je všetko úplne inak.
