vchádzali do domov bránami, my sme liezli z druhej strany dvora – cez múry.
Mali sme prehľad, na ktorých dvoroch sú psy a akej sú povahy. Na našom dvore napríklad chovali domovníci Smutekovci veľmi príjemnú polovlčicu Luxinu. S tou sme vychádzali dobre. Ale vo vedľajšom dvore bol biely pinčlík, ktorý sa vedel veľmi rozčuľovať.
Našťastie na múry, po ktorých sme chodili, psy nedočiahli. Najviac psov (a tých nám bolo veľmi ľúto) mali medici na patológii na Sasinkovej ulici. Veda v päťdesiatych rokoch používala psy na pokusy. Široko-ďaleko sa ozývalo ich brechanie a zavýjanie.
My sme poznali tieto vedecké pracoviská cez múry. Bola ich celá sústava. Lákal nás múr pri Apponyiho paláci v Medickej záhrade. V paláci bolo za komunistov sídlo dekanátu lekárskej fakulty (tuším je tam aj dnes).
Kým si medici chodili sporiadane po dekanské termíny, my sme preliezali múry medzi nádvorím paláca a dvorom teoretických ústavov.
Ďalší múrik oddeľoval medikov a laborantov od patológov. To bolo eldorádo pre chlapčiskov! Čerstvé mŕtvoly. Brrr. Už pri nápise na tabuľke vo dvore nám naskakovala husia koža. Na tabuľke bolo jedno slovo: MŔTVOLŇA. Mňa fascinovalo na tom slove „Ŕ“. Naša babka tvrdila, že tam straší aj za bieleho dňa duch starého grófa Apponyiho.
Zvonka vyzeral jeho palác zachovane (teraz už má 230 rokov!), no znútra ho tvorivo zničili užívatelia – administratíva lekárskej fakulty na čele so stavebnými čatami dekana Čatára. Ale prístavby zo strany Sasinkovej ulice sú mladšieho dáta. Cez múry sme sa mohli dostať až po Moskovskú ulicu.
Nás však skôr zaujímal múr na Ondrejskom cintoríne, za ktorým nás čakal tajuplný svet náhrobných kameňov, krypty starých bratislavských šľachtických rodín a husté krovie, v ktorom sme mali pozorovateľské skrýše. Na cintoríne bolo živšie ako na patológii. Chodili sa sem prechádzať starší súrodenci s frajerkami a my sme ich špicľovali.
Dá sa povedať, že podaktorých frajerkárov sme mali v hrsti. Keby tak tušili, že sme v kríkoch pár metrov od nich! Ale my sme vždy nenápadne opustili pozorovateľské stanovištia cez múr a sústavou ďalších múrov a múrikov sme sa vracali na Dunajskú.
Na celom svete sú chlapci rovnakí. Vždy ma upokojí, keď sedím vo svete na lavičke a pozorujem detských múrolezcov. V Záhrebe, Tbilisi, pri botanickej záhrade v Melbourne, ale aj v Sankt Peterburgu preliezajú chlapci múry a pozorujú svet.
Dospelí si myslia, že ich majú v hrsti, no je to úplne naopak! Mali sme svoje skrýše ešte aj v Horskom parku, a doteraz sa nás niektorí frajerkári boja, lebo vedia, že o nich vieme všetko. Kto, s kým, kedy, kde a s koho sestrou sa bozkával!
Ale nebudeme to medializovať. Mnohí z pozorovaných sú doteraz akademickí funkcionári. Ich práci česť.
Pokračovanie nabudúce
Súčasťou edície Bratislava – Pressburg, ktorú vydáva Albert Marenčin – Vydavateľstvo PT, je aj kniha Júliusa Satinského Chlapci z Dunajskej ulice. Autor v nej spomína na roky prežité na Dunajskej ulici. Najprv býval v starom dome č. 56 oproti detskému parku, potom nad Liga pasážou a napokon v modernom činžiaku na dolnom konci ulice.
Vo Vydavateľstve PT Alberta Marenčina v edícii Bratislava – Pressburg vyšli ešte knihy: Karl Benyovszky – Malebné zákutia a dvory starého Prešporka, Prechádzka starým Prešporkom, Obrázky z prešporského geta (aj v nemeckom jazyku), Tajuplné povesti zo starého Prešporka, Železná studnička; Tivadar Ortvay – Ulice a námestia Bratislavy – Podhradie, Ferdinandovo Mesto, Mesto Františka Jozefa, Staré Mesto; Július Satinský – Polstoročie s Bratislavou; Peter Ševčovič – Z kuchyne prešporských vodníkov; Jozef Hanák – Bratislavskí fotografi a ďalšie.
