„Prišla som o pol deviatej a do deviatej som všetko predala,“ vysvetľuje jedna z predajkýň. „Kafka, Rozhovory s Werichom,“ vymenúva. Knihy zo svojej rozsiahlej knižnice predáva za 10 – 25 korún. Okolo 10.00 – dve hodiny po otvorení burzy – tu zostali už len záhradkárske príručky či životopis Felliniho a Dickensa.
„Tieto už domov nosiť nebudem!“ kričí na predajkyňu oproti. „Prečo nejdem do antikvariátu? Lebo tam si vyberajú. Vy donesiete iba zoznam a z týchto 50 si zakrúžkujú možno tri. Máš ešte tú Knihu o San Michele?“ obracia sa opäť na druhú predajkyňu. „To si vezmite, nebudete ľutovať.“ Možný je aj kolobeh – kúpiť, prečítať, prísť nabudúce a predať, potvrdzuje.
Vedľa si vyberá školák z anglických kníh. „Túto máte za koľko?“ pýta sa. „Za desať,“ zľaví predajkyňa. „Mám len deväť,“ narýchlo ráta chlapec. „Dobre,“ poľavuje žena.
Ľudia sa nehrnú, viac sa konverzuje ako zjednáva. „Viktor, čo pýtaš za to Capri? Jeden dôchodca mal záujem. Päťdesiat korún? Tak to ti nevezme! Veď to sú dva litre mlieka dnes,“ hovorí jeden predajca druhému a už debatujú o živote. „Chodievam aj na burzu na štadión Interu, tam chodia autobusy ľudí. Tristo korún, štyristo, len to tak lieta!“ hovorí o predaji cédečiek.
Pri východe to ešte poslednýkrát skúša dôchodca: „Mám obálky módnych časopisov, je to pekné, keď sa to zarámuje...“ presviedča. Záujemcov nie je veľa, podľa predajcov ak burza prežije, ďalšia bude zase až na jar.