Nešlo o skok do Dunaja ani o preplávanie. Skúška mala temer cestovateľský ráz. Spočívala v tom, že šesťročnému chlapcovi kúpil otec spiatočnú lodenku na propeler a sadol si na lavičku na nábreží. Malý chlapec potom musel sám nastúpiť po môstiku na parník, precestovať na druhú stranu a vrátiť sa do otcovho náručia.
Skúšku komplikovali petržalskí štricáci, ktorí obzgúňali na druhom brehu pri prístavisku propelera a čakali na korisť. Buď niekoho okradli, alebo len tak pre vlastné potešenie zbili.
O tých chasníkoch som ja, šesťročný chlapec z Dunajskej ulice, počul, ale veľmi som rečiam o ich výčinoch neveril. Až keď ma na druhej strane Dunaja obkolesili (vyzerali ako štetináči z Foglarových Rýchlych šípov), pochopil som, čo je teror.
Chalani ma obrali o tričko, o čapicu, tenisky a o spiatočný lístok na propeler. S diabolským chechotom ma v trenírkach vyhnali bosého do Sadu Janka Kráľa. Otec bol na druhom behu dosť zľaknutý, keď som prišiel pešo po moste bosý a – hanba sem – hanba tam – nahlas som rumádzgal. Prisahal večnú pomstu petržalským štricákom, ale to mu nebránilo v tom, aby nahovoril aj ostatných otcov na skúšku smelosti.
Pravou príčinou skúšky bol otcov kamarát, kapitán parníka, ktorý sa mu posťažoval, že vo všedné dni cestuje propelerom málo ľudí – jedným slovom: dunajčíkom nešiel kšeft. Ani neviem, či propeler prežije naše tisícročie...
Keď som moje deti – teraz v deväťdesiatych rokoch – vozil po Dunaji (ja som žiadne skúšky smelosti radšej nepodnikal), škeril sa na mňa z kormidelníckej kajuty lodný kapitán. Samozrejme, bol to už syn starého otcovho kamaráta – ale jablko ďaleko od stromu nepadlo. Tiež sme si dali na vlnách Dunaja kalištek rumu.
Propeler bol plný cestujúcich, keď sa konala na petržalskom brehu nejaká ľudová veselica. V máji tam bývalo veselo. Kamenný tanečný parket zostal na trávniku doteraz. Okolo sú najstaršie bratislavské stromy. Sú to stromy, ktoré boli staré už za Napoleona.
Raz som dostal od otca za vysvedčenie ďalekohľad. Najobľúbenejším smerom pohľadu cez ďalekohľad boli lode a vlečniaky na Dunaji. Stál som s chlapcami na moste a pozoroval všedný deň bulharských, rumunských, juhoslovanských, ale i našich lodníkov. Žili s rodinami na vlečniaku. Malé dieťa sedelo na nočníku, lodníkova žena vešala bielizeň, lodník čítal noviny a to na pomerne rýchlo idúcej palube (ak šla loď dolu prúdom).
Občas sme videli cez dalekohľad výsledok úžasných obchodných transakcií socialistických krajín. Naši viezli ktovie kam plnú loď novučičkých traktorov. Po pár dňoch sme ďalekohľadom videli, ako vykladajú na bratislavskom brehu Vietnamci slamené rohože. Bola ich celá hora. Za každý traktor jedna rohoža.
Za socializmu sa obchodovalo s úžasným zmyslom pre zisk. (Samozrejme, so zmyslom pre morálny zisk.)
Pokračovanie nabudúce
Súčasťou edície Bratislava – Pressburg, ktorú vydáva Albert Marenčin – Vydavateľstvo PT, je aj kniha Júliusa Satinského Chlapci z Dunajskej ulice. Autor v nej spomína na roky prežité na Dunajskej ulici. Najprv býval v starom dome č. 56 oproti detskému parku, potom nad Liga pasážou a napokon v modernom činžiaku na dolnom konci ulice.
Vo Vydavateľstve PT Alberta Marenčina v edícii Bratislava – Pressburg vyšli ešte knihy: Karl Benyovszky – Malebné zákutia a dvory starého Prešporka, Prechádzka starým Prešporkom, Obrázky z prešporského geta (aj v nemeckom jazyku), Tajuplné povesti zo starého Prešporka, Železná studnička; Tivadar Ortvay – Ulice a námestia Bratislavy – Podhradie, Ferdinandovo Mesto, Mesto Františka Jozefa, Staré Mesto; Július Satinský – Polstoročie s Bratislavou; Peter Ševčovič – Z kuchyne prešporských vodníkov; Jozef Hanák – Bratislavskí fotografi a ďalšie.
