Chlapci z Dunajskej ulice mali vo vybombardovanej Bratislave plno zbúranísk, trosiek domov po náletoch – takže nemuseli sme chodiť blicovať ďaleko. Priestory v polozbúraných domoch a továrňach boli také rozsiahle a mohutné, že sme sa tam vyznali iba my – domorodci. Vzorných žiakov ste v sutinách stretnúť nemohli, ale my, blicéri z celého mesta, sme sa už z videnia poznali.
Okolo Jakubovho námestia (Dostojevského rad, Továrenská ulica atď.) sa to cez vyučovanie len tak hmýrilo blicérmi. Táto časť mesta dostala najviac zásahov. V našom detskom slangu sme hovorili, že ideme na „zburko“. Občas nejaký dospeláci vykrikovali za nami, aby sme zmizli, že tam nemáme čo hľadať.
Nemali pravdu (ako dospeláci vždy). My sme mali na „zburku“ čo hľadať! Viete, čo všetko tam bolo? Helmy, náboje, obhorené albumy fotografií, použiteľné zemiaky v pivniciach, kľučky z dverí, občas nejaký handgranát... Vždy bolo čo hľadať!
Samozrejme, ako to už na svete býva, mali sme medzi sebou zradcu, ktorý nás udal školníkovi, a ten na nás poštval zopár domovníkov. (Ani neviem, kto naháňa dnešných šarvancov vo dvoroch a pod bránami, keď nie sú domovníci. Ale určite ich niekto naháňa aj dnes. Domovníci vymreli, ale domovnícke povahy nevymreli.)
Nás predviedli do školy rovno zo zbúraniska, kde nás pochytali s pomocou policajnej posily. Najviac zúril ten policajt, ktorý mal medzi nami blicérmi synčeka.
Zhodou okolností sa vtedy riaditeľ školy volal Šuster a vo vymýšľaní spôsobov mučenia bol svetová jednotka. Neťahal za uši. On ťahal za vlasy pri uchu za bokompartne (výraz bratislavských holičov) smerom nahor. Vedel, že nás až hore do vzduchu zdvihnúť za bokompartne nebude musieť. Revali sme ako tur, už keď sme stáli na špičkách s vlasmi v jeho pazúroch. Pamätám sa, že Gerhard Škrovánek mal pri uchu plešinu: Šuster mu všetky vlasy vytrhal. Aj my ostatní sme si vytrpeli svoje. Zadosťučinením bolo, že synček policajta udal otcovi zradcu z našich radov a jeho tatko musel zaplatiť pokutu. Je síce pravda, že aj v škole bolo veselo, ale naplno sme žili na „zburkách“ okolo Dunajskej ulice.
Občas cez víkend nás rodičia zaviedli na druhú stranu Dunaja, kde bola štátna hranica s Rakúskom. Do roku 1948 ešte nejestvovalo zadrôtované hraničné pásmo. Celé rodiny sa stretávali pri hraničnej rampe, približne tam, kde bolo Pečnianske rameno.
Tí, čo zdrhli na Západ, sa srdceryvne objímali s tými, čo zostali v sovietskom bloku. Pchali nám žuvačky a vypytovali sa na pomery na druhej strane Dunaja. Po čase však už ľudí v rozdelenej Európe k sebe nepúšťali. Pre niektorých to bolo bolestnejšie ako výčiny mučiteľa Šustra.
Mimochodom, Gera Škrovánka som od tých čias nevidel. Asi žije vo Viedni. Škoda, že tam do schránok nehádžu naše slávne noviny. Možno by sa ozval, či mu tá plešina pri uchu zostala.
Súčasťou edície Bratislava – Pressburg, ktorú vydáva Albert Marenčin – Vydavateľstvo PT, je aj kniha Júliusa Satinského Chlapci z Dunajskej ulice. Autor v nej spomína na roky prežité na Dunajskej ulici. Najprv býval v starom dome č. 56 oproti detskému parku, potom nad Liga pasážou a napokon v modernom činžiaku na dolnom konci ulice.
Vo Vydavateľstve PT Alberta Marenčina v edícii Bratislava – Pressburg vyšli ešte knihy: Karl Benyovszky – Malebné zákutia a dvory starého Prešporka, Prechádzka starým Prešporkom, Obrázky z prešporského geta (aj v nemeckom jazyku), Tajuplné povesti zo starého Prešporka, Železná studnička; Tivadar Ortvay – Ulice a námestia Bratislavy – Podhradie, Ferdinandovo Mesto, Mesto Františka Jozefa, Staré Mesto; Július Satinský – Polstoročie s Bratislavou; Peter Ševčovič – Z kuchyne prešporských vodníkov; Jozef Hanák – Bratislavskí fotografi a ďalšie.
