Stoličky boli k dispozícii len štyri, takže väčšina musela stáť. V atmosfére bolo cítiť miernu nervozitu. „Kto je posledný?“ sondoval pán s paličkou, ktorý desať minút po desiatej vystúpil z výťahu. „Ja som tu na desiatu,“ dodal. „Všetci sme na desiatu,“ odpovedal mu pán opierajúci sa o barlu.
Po chvíli vzali do dverí prvých návštevníkov. Boli to členovia petržalskej Jednoty dôchodcov Slovenska. Vnútri boli asi 15 minút a vyšli von spokojní a rozveselení. „Boli sme za starostom najmä preto, že treba už končene vyriešiť dopravu v Petržalke. Tie zmeny, čo nám tu nedávno urobili preto, aby dopravný podnik ušetril, považujeme za nehoráznosť,“ povedal jeden z klubu a dodal, že je najvyšší čas, aby dopravu v Petržalke „neriešil magistrát, Mongoli ani východniari“.
„Tiež som upozornil na problém cintorína v Petržalke. Nejde pritom o mňa, ale o starších ľudí. Petržalčania sa nemôžu dostať na hroby. Cintoríny sú pre nich ťažko dostupné,“ pokračoval pán z klubu penzistov.
Jeho kolegovia u starostu protestovali aj proti tomu, aby sa im zvyšoval prenájom za pingpongový stôl. „Sú to dobrí hráči,“ pochválila ich kamarátka. S reakciou starostu Ftáčnika na ich pripomienky bola táto skupinka spokojná. „Všetko prebehlo na úrovni. Aj s humorom, veď je to človek ako my.“
O chvíľu vyšla z dverí aj druhá skupina – traja páni s dokumentmi v rukách. „S čím ste boli vnútri? Tiež vám chcú stavať vo dvore?“ pýtala sa mužov staršia pani. „Vo dvore nie, pani, ale rovno na ulici,“ reagovali. Aj táto skupinka mala pocit, že na audiencii u starostu pochodila. „No hej, aj nám sľúbil...“ lúčili sa navzájom návštevníci dňa otvorených dverí v Petržalke.
