Vám, ktorí ste sa vtedy narodili do chudobných pomerov, bolo hej! Ale nás – deti v zámožných rodinách – obliekali v nedeľu do krátkych nohavíc, matrózskej blúzy a bielych pančúch!
Pančucháče ešte vynálezcovia neobjavili (ony zanikli po ére Mediciovcov a za nášho detstva neboli ešte módnymi návrhármi vzkriesené). Museli sme chodiť veľmi znechutení v bielych pančuchách. V bielych v nedeľu. Vo všedný deň v pančuchách telovej farby. Boli to časy krutej neslobody.
Ach, ako sme nenávideli pančuchové pásy! Ako sme závideli starším kamarátom, že už mohli nosiť pumpky s podkolienkami a poltopánkami! Nás – prvákov – obliekali mamy ako nejaké živé bábky. Na hlavách kožušinové čiapky uviazané pod hrdlom šnúrou s brmbolcami.
A keby len to! Namiesto rukavíc sme mali na dlhej šnúre cez krk prevesený muf! Rukavice už vymyslené boli – ale v mojom detstve akurát vyšli z módy! Dospelé slečny a panie sa mali dobre. Ony nemuseli mať kožušinový muf zavesený na krku. Nosili ho voľne v ruke. (Muf bola vlastne krátka rúra z kožušiny s podšívkou, v ktorej mal človek strčené ruky, aby mu neomrzli.) Jedným slovom, rýdzo babská záležitosť. Pre chalanov ponižujúce utrpenie.
Muf zavadzal pri guľovačke, plantal sa na krku pri naháňačke a keď ho človek hodil na šnúre za seba na chrbát – dievčiská vás za muf kmásali a kričali „hijó“. Muf bol vynález pod ľudskú dôstojnosť! A to nám ešte dávali do neho vreckovky, aby sme pri kýchnutí nezasoplili Dunajskú ulicu! Boli to ukrutné časy. Druhá svetová vojna sa síce skončila, ale bratislavský (lumpen) proletariát dvíhal hlavy a začal nám kožušinové mufy závidieť. Bol to jeden z vonkajších znakov prehnitej buržoázie. Ale mohli sme my, chalani zo zámožných rodín, za to, že nám zámožní dospeláci navliekali mufy a biele pančuchy? Mohli sme za tmavomodré matrózky?
Keby proletári vtedy pochopili, ako mufy nenávidíme (najradšej by sme im ich darovali), možno by všetko dopadlo inak a rozišli by sme sa po komunistickom puči vo februári 1948 v dobrom... Ale oni trvali na tom, že všetci máme nosiť montérky – aby sme sa neodlišovali od pracujúcich. ( Milicionári mohli nosiť k montérkam aj samopaly. V tých časoch bola taká obyčaj.)
Po rokoch sa vám musím priznať, že mi montérky – hoci som nebol pracujúci – prirástli k srdcu. Človek sa nemusel komplikovane vyzliekať z pančuchového pásu, kožušinového mufu, z pumpiek, psidečiek, čipkovaných spodkov. Vrátil sa večer z krčmy domov a švacol sa v montérkach rovno do postele.
Mne na proletárskej móde vyhovovalo, že nepoznala pyžamu. Sporiadanejší proletári, ktorí nechodili do krčmy, spali v červených trenírkach. Jedným slovom, na Dunajskej ulici bolo vždy veselo!
Pokračovanie nabudúce
Súčasťou edície Bratislava – Pressburg, ktorú vydáva Albert Marenčin – Vydavateľstvo PT, je aj kniha Júliusa Satinského Chlapci z Dunajskej ulice. Autor v nej spomína na roky prežité na Dunajskej ulici. Najprv býval v starom dome č. 56 oproti detskému parku, potom nad Liga pasážou a napokon v modernom činžiaku na dolnom konci ulice.
Vo Vydavateľstve PT Alberta Marenčina v edícii Bratislava – Pressburg vyšli ešte knihy: Karl Benyovszky – Malebné zákutia a dvory starého Prešporka, Prechádzka starým Prešporkom, Obrázky z prešporského geta (aj v nemeckom jazyku), Tajuplné povesti zo starého Prešporka, Železná studnička; Tivadar Ortvay – Ulice a námestia Bratislavy – Podhradie, Ferdinandovo Mesto, Mesto Františka Jozefa, Staré Mesto; Július Satinský – Polstoročie s Bratislavou; Peter Ševčovič – Z kuchyne prešporských vodníkov; Jozef Hanák – Bratislavskí fotografi a ďalšie.
