Kabínku lanovky tvorila zápalková škatuľka, v ktorej sme si posielali písomné odkazy, prípadne dlžoby v minciach. Špagát sa nepohyboval na princípe kladky, a tak sa nám lanovka čoskoro vyšúchala. Odkazy sme si posielali v tajnej abecede, lebo sme mali tajný spolok OMS.
V tých časoch všetci chlapci čítali Foglarove Rýchle šípy a snažili sa mať svoje spolky na tom istom princípe. Náš spolok OMS (Okapec, Mlynár, Satinský) bol spolkom troch dobrákov. Pištov otec mal holičstvo, Jožkov bol veliteľom väznice a môj tatko mal kaviareň v Manderláku.
Boli sme po tatkoch. Traja dobráci, z toho dvaja fešáci (ja som bol tučibomba a obliekal som sa lajdácky, kým Pišta s Jožkom boli vždy perfektne upravení a dievčatá za nimi besneli).
Jedenásťročných chlapcov však dievčatá neveľmi zaujímali. Mali sme iné starosti. Kde bude mať spolok OMS klubovňu? Na ktorej povale Dunajskej ulice? Istý čas sme patrili k bande Milana Šrámka, ktorého sestra Nana sa stala neskôr významnou slovenskou spisovateľkou. U nich na povale to bolo útulné, ale dakto nás prezradil a museli sme sa o dve povaly premiestniť.
Chlapčenské bandy sa pohybovali po vyučovaní buď po povalách, alebo priamo po strechách. Mohli ste nás nájsť aj na moruši v parku, ale to len vtedy, keď moruše boli zrelé.
Nápad so škatuľkovou lanovkou s písomnými odkazmi sme odkukali z Gajdarovej knižky Timur a jeho družina – v tom čase tiež veľmi módnej knihy pre mládež.
Všetci sme sa snažili pomáhať nemohúcim starenkám prejsť cez ulicu. „Prečo ste pomáhali jednej starenke prejsť cez ulicu všetci traja?“ pýtal sa môj otec večer. „Lebo nechcela ísť!“ odpovedali sme my – dobráci.
Spolok OMS robil samé dobré skutky: miništrovali sme v Kostole sv. Ladislava, strážili sme Jožkove sestry, odháňali sme od Pištu dievčatá. (Pišta bol krásny ako obrázok a mal neodolateľný kuckavý smiech.) Žili sme čulým spolkovým životom. Vzadu na Mlynárových záhrade (lebo na Dunajskej boli za domami záhrady!) sme mali spolkový pingpongový stôl a donekonečna sme hrali „ameriku“. Nebyť toho stola v záhrade, nikdy by som sa nebol prepracoval k svojim točeným nechytateľným servom.
Zaujímavé na spolkovom živote chlapčiskov bolo to, že sme za spolok uznávali len náš spolok OMS. Ostatné spolky sme nazývali bandami, hoci aj v bandách boli väčšinou dobráci a fešáci. Ale je pravda, že náš spolok bol najlepší a najkrajší. Mali sme mierumilovné povahy a nezúčastňovali sme sa bitiek medzi staromestskými bandami z Zukermandlu, Ziegelfeldu, prípadne Dornkaplu alebo Feriby a Brenneru.
Je pravda, že na Dunajskej boli tri bandy: horná, dolná a stredná, ktoré vytvorili koalíciu, ale nakoľko sme všetci pálili za tými istými babami, koalícia sa čoskoro rozpadla a prestala byť funkčná. Z tohto dôvodu dostali bandy na Dunajskej niekoľkokrát od bánd z Podhradia poriadnu nakladačku.
Ale Dunajskú ulicu sme si v prudkých bitkách obsadiť podhraďákmi nedali a naše dievčatá sme ubránili. (Šlógring z tých čias mám ešte schovaný!)
Pokračovanie nabudúce
Súčasťou edície Bratislava – Pressburg, ktorú vydáva Albert Marenčin – Vydavateľstvo PT, je aj kniha Júliusa Satinského Chlapci z Dunajskej ulice. Autor v nej spomína na roky prežité na Dunajskej ulici. Najprv býval v starom dome č. 56 oproti detskému parku, potom nad Liga pasážou a napokon v modernom činžiaku na dolnom konci ulice.
Vo Vydavateľstve PT Alberta Marenčina v edícii Bratislava – Pressburg vyšli ešte knihy: Karl Benyovszky – Malebné zákutia a dvory starého Prešporka, Prechádzka starým Prešporkom, Obrázky z prešporského geta (aj v nemeckom jazyku), Tajuplné povesti zo starého Prešporka, Železná studnička; Tivadar Ortvay – Ulice a námestia Bratislavy – Podhradie, Ferdinandovo Mesto, Mesto Františka Jozefa, Staré Mesto; Július Satinský – Polstoročie s Bratislavou; Peter Ševčovič – Z kuchyne prešporských vodníkov; Jozef Hanák – Bratislavskí fotografi a ďalšie.
