Počítačová herňa je okolo pol tretej popoludní ešte poloprázdna. V zatemnenom priestore blikajú monitory, vo vzduchu silne cítiť cigaretový dym, aj keď ventilátory idú naplno. Väčšina hráčov sústredene sedí so slúchadlami na ušiach a nevšíma si nič iné ako svoju hru.
Výnimkou je trojica 15-ročných chlapcov, ktorí navzájom komentujú svoj postup. „Kde si, zabili ťa?“ volá jeden z nich na kamaráta. „Nie, idem s tamtým do vrtuľníka,“ v rýchlej odpovedi sa odráža zanietenie pre hru.
„Doma hráme každý deň, ak nemáme zaracha za známky,“ zhodujú sa. „Tu ale majú rýchlejší internet a lepšie hry,“ hovorí Michal. „Stavíme sa tu po ceste zo školy a ostávame tak hodinu, potom ešte máme tréningy, takže domov sa nám ísť neoplatí,“ vysvetľuje Marek.
Jedno poobedie v herni každého z nich stojí 40 korún. „Pre nás je to dosť.“ Dodáva, že tí, ktorí si môžu dovoliť chodiť do herne každý deň, majú doma také dobré počítače, že im to netreba.
Dôležité je už len to, čo sa ukazuje na monitore
„Prečo hrám? Všetko ostatné je nuda,“ povedal ďalší z návštevníkov herne. Pre niektoré deti sa počítačové hry stávajú dôležitejšie ako všetko ostatné. Nepotrebujú byť s kamarátmi ani jesť. Pri počítači strávia všetok voľný čas, aj ten, ktorý by mali byť v škole.
„Môj syn sa dokázal hrať viac ako 12 hodín denne. A vyberal si len bojové hry,“ hovorí matka 14-ročného Ľuboša. „Manžel pracuje s počítačmi, každý v našej rodine má vlastný počítač. Dve ďalšie deti sa tiež hrajú, ale podstatne menej a skôr tvorivé hry, ktoré majú vzdelávacie prvky. Na internete si vyhľadávajú aj veci do školy.“
Rodičia sa Ľuboša v hraní snažili obmedziť. „Radikálnym zákazom sme dosiahli len to, že po škole sa chodil hrávať do herní alebo ku kamarátom. Otec mu potom nastavil počítač tak, aby sa počas školského roka mohol hrať len dve hodiny denne. Podmienkou sú aj dobré známky. Snažíme sa zamestnať ho inými činnosťami a športom.“ Luboš pomáha v domácnosti, chodí na florbal, krúžky.
„Poradili sme sa tiež s psychológom. Povedal, že Ľuboš má nadpriemernú inteligenciu, ale je aj hyperaktívny a má dysgrafiu – na klávesnici píše veľmi rýchlo, ale normálne písanie mu tak nejde. Pre hyperaktivitu mu vyhovuje, že hry si vyžadujú rýchle reakcie. Úplné vylúčenie počítača v jeho prípade psychológ neodporučil.“
Čo hovoria odborníci
„Závislosť vzniká postupne, až človeku naruší jeho bežné fungovanie,“ objasňuje psychologička Bibiana Helexová z poradne s Centrom výchovnej a psychologickej prevencie na Hubeného. „Dieťa venuje každú možnú chvíľu tomu, aby si mohlo zahrať. Začína robiť všetko preto, aby pri počítači bolo čo najviac a čo najdlhšie. Nevie skončiť hru, aby si napríklad išlo písať úlohu. Prestáva sa venovať koníčkom, stráca záujem o okolie, môže sa mu zhoršiť prospech v škole, menia sa mu návyky – nepotrebuje jesť, nepotrebuje spať.“
Počítače sú dnes bežnou súčasťou života detí v škole aj vo voľnom čase. Snaha izolovať ich od technických vymožeností, by problém neriešila.
„Je dobré, keď má dieťa čas rovnomerne rozdelený aj pre kamarátov, povinnosti doma, školské úlohy alebo aj pre hry na počítači,“ hovorí Helexová. „Na čase, ktorý strávi dieťa za počítačom, sa treba dohodnúť.“
Vznik závislosti podľa psychologičky často súvisí s problémovými vzťahmi medzi deťmi a rodičmi. Únik k hrám môže vyvolať nedostatok komunikácie a záujmu zo strany rodičov o to, ako sa ich dieťa má, ako trávi čas, s kým ho trávi, čo dieťa trápi, čo ho teší.
„Faktom je však tiež istá predispozícia. Niektoré deti sú zraniteľnejšie, vedia menej odolávať stresu, konfliktom, majú slabé sociálne zručnosti, v realite sú často osamelé, majú problémy v nadväzovaní kontaktov s rovesníkmi.“ Je pre ne jednoduchšie vytvárať si akýsi iný svet, kde si vystačia samy.
„S problematikou závislosti od počítačových hier sa stretávame u detí práve v školskom veku. Veľa detí doma počítač má, a keď nie, tak v škole majú krúžky, hodiny práce s počítačom.“
Helexová dodáva, že najrizikovejšou skupinou sa javia deti v puberte medzi 12 až 15 rokmi. Príťažlivosť počítačových hier môže spočívať v tom, že umožnia zažiť úspech, dôležitosť či výnimočnosť a obdiv, ktorý dieťaťu chýba.
„V škole sa so mnou nikto nebaví, všetkým som na smiech, ale v počítačovej hre sa môžem stať hrdinom, môžem ničiť, môžem si dovoliť to, čo v realite nie,“ približuje myslenie hráča psychologička.
Možnosti pomoci
Ak rodičia majú pocit, že dieťa príliš dlho vysedáva za počítačom, môžu sa s ním najskôr porozprávať o svojich obavách, prejaviť podporu a pomoc pri riešení problému. „Treba však byť pripravený aj na odmietnutie, vzdor, a pokúsiť sa nebrať to osobne. Hnev a hádky situáciu len zhoršia,“ upozorňuje Helexová. „Rodičia môžu navštíviť aj odborníka – psychológa, obrátiť sa na pedagogicko-psychologickú poradňu, alebo si na internete nájsť ďalšie inštitúcie, ktoré by im mohli byť nápomocné.“
V prípade, že deti často navštevujú herňu, a rodičia vedia, o ktorú ide, môžu sa s ňou dohodnúť na zablokovaní prístupu. Túto možnosť ponúka napríklad počítačová herňa na Heydukovej.
„Mali sme problémy s tým, že deti chodili za školu, aby sa mohli hrať. Každý užívateľ si u nás pri prvej návšteve musí vytvoriť konto, pričom treba predložiť doklad totožnosti. U detí, ktoré ešte nemajú občiansky preukaz, stačí kartička poistenca alebo aj žiacka knižka. Na žiadosť rodičov im môžeme toto konto zablokovať,“ povedal administrátor herne.
Pre rodičov
l Závislosť od hier na počítači patrí medzi nelátkové závislosti, vzniká preto, že človeku niečo v jeho živote chýba a „droga“ mu to nahrádza.
l Najrizikovejšou skupinou pri počítačových hrách sú deti v puberte (12 – 15 rokov).
l To, že hra prerastie do závislosti, môže súvisieť s problémovými vzťahmi medzi rodičmi a deťmi.
l U niektorých detí má na tom podiel aj určitá predispozícia. Sú zraniteľnejšie, nevedia odolávať stresu, konfliktom, majú problémy s nadväzovaním kontaktov s rovesníkmi.
l Dôvodom môže byť aj nuda, nedostatok pocitu úspešnosti, potreba obdivu.
l Rodičia by mali spozornieť, ak je dieťa viac doma za počítačom ako vonku s kamarátmi, aj keď sa
témy rozhovoru zúžia len na to, ako sa mu darí v hre.
l Varovným signálom je tiež to, keď majú rodičia pocit, že sa pred nimi dieťa uzatvára, nekomunikuje s nimi, pre zaujatie hrou sa mu zhorší školský prospech, nepotrebuje jedlo, spánok, zanedbáva svoje koníčky.
l Pomoc môžu hľadať u psychológa, napríklad v pedagogicko- psychologickej poradni.
(dagu)
