Ešte dlho po roku 1945 sme sa nebáli žiť nehygienicky. Chcem tým povedať, že svet sa ešte tak hekticky nebál bacilov ako teraz. Buď bol človek v polovici dvadsiateho storočia imúnnejší voči nim, alebo roj bacilov z vesmíru ešte na našu planétu nedorazil.
Pamätám sa, ako sa čapovalo mlieko. Rozvážalo sa v plechových kanvách (nadránom nás budilo hrkotanie mliekarov) a mliekarky potom čapovali kupujúcim mlieko naberákmi do malých plechových kanvičiek. Naberáky mali byť z mosadze, ale boli aj alumíniové a plechové. Litrové aj pollitrové. Mlieko bolo rovno od kravičky a dalo sa z neho robiť doma maslo.
Nikto sa veľmi o hygienu nestaral a všetko voňalo tým, čím malo voňať. Teraz by také čapovanie mlieka u hygienikov neprešlo. Mlieko máme sterilné, trvanlivé – ale bez vône kravičky a lúky.
Po ceste domov sme si odpíjali potajme z kanvice a zajedali bosniakom – obrovskou slanou pukotavou žemľou. (Chvalabohu, po návrate kapitalizmu do našich končín začali pekári znovu piecť aj kaizerky a „vodové žemle“.) Za Dubčeka sa objavili „dubčeky“ – obrovské rožky. Symbol dubčekovskej jari.
Ani vtedajšie čapovanie zmrzliny by u terajších hygienikov neprešlo! Zmrzlinári vozili zmrzlinu na bicykli. Na troch kolesách tlačili pred sebou skriňu plnú porcelánových nádob s čokoládovou, citrónovou, vanilkovou a jahodovou. Vyzváňali po meste a mali buď albánske plstené čapice, alebo dalmatínske háčkované bielučké ťubetejky – symbol balkánskej čistoty.
Ale v zmrzline, čuduj sa svete, boli skutočné jahody, hrozienka, kúsky čokolády – bacilom sa už v zmrzline neušlo miesto. Postávali smutno po uliciach mimo zmrzliny, slabli a hynuli pod kopytami mliekarenských koní.
Kdeže hygiena! Ani nanuky neboli. V Amerike už dávno deti jedli zmrzlinu z paličiek – keď u nás začali mraziť prvé nanuky. Bolo to v Cíferi (Hydinárske závody). Mali tam obrovskú mraziareň na kurence, a aby ju využili, mrazili aj nanuky. Keď začali byť oblievané čokoládou, to bola veľká sláva!
V polovici dvadsiateho storočia hygienu nebrali chlapci z Dunajskej ulice veľmi vážne. Mnohí z nich žili s rodičmi v bytoch bez kúpeľne. Na šporáku sa zohriala voda v hrnci na bielizeň a v kuchyni sa naplnilo koryto... V jednej vode sa vyčvachtala celá rodina.
Teraz sa mi to zdá nepochopiteľné, ale pamätám sa na tie zimné večery pod kuchynskou lampou pri peci. Sušili nás pri vysokých kachliach v izbe. Oheň tajomne plápolal spoza mriežky, vonku zúril komunizmus. To by u dnešných demokratov na Dunajskej ulici neprešlo!
V lete boli korytá vonku na dvore, ale už prenikala do ulice moderna: objavovali sa plechové vane, sedacie vane, podaktorí začali kupovať aj voňavé mydlo. (Moja mama nás drhla „šichtovým“ bez vône a kefou na bielizeň. Preto máme s bratom takú hrubú kožu.) Kdeže hygiena! V tom čase ešte na Dunajskú ulicu nedorazili bacily.
Súčasťou edície Bratislava – Pressburg, ktorú vydáva Albert Marenčin – Vydavateľstvo PT, je aj kniha Júliusa Satinského Chlapci z Dunajskej ulice. Autor v nej spomína na roky prežité na Dunajskej ulici. Najprv býval v starom dome č. 56 oproti detskému parku, potom nad Liga pasážou a napokon v modernom činžiaku na dolnom konci ulice.
Vo Vydavateľstve PT Alberta Marenčina v edícii Bratislava – Pressburg vyšli ešte knihy: Karl Benyovszky – Malebné zákutia a dvory starého Prešporka, Prechádzka starým Prešporkom, Obrázky z prešporského geta (aj v nemeckom jazyku), Tajuplné povesti zo starého Prešporka, Železná studnička; Tivadar Ortvay – Ulice a námestia Bratislavy – Podhradie, Ferdinandovo Mesto, Mesto Františka Jozefa, Staré Mesto; Július Satinský – Polstoročie s Bratislavou; Peter Ševčovič – Z kuchyne prešporských vodníkov; Jozef Hanák – Bratislavskí fotografi a ďalšie.
